Sonda do duše súčasného európskeho ultrapravičiara by mohla byť témou veľmi zaujímavej štúdie. O tom, ako sa niekto chce držať za každú cenu svojich postojov, aj keď sú často protichodné. Nevie, či sa má tešiť, alebo naštvane pochodovať ulicami. A hlavne nerozumie tomu, čo sa deje, len chápe, že ho to štve.
Preferencie rastú, napríklad Národný front už nie je len bizarnou stranou na okraji francúzskeho politického spektra, ktorou pohŕdať je slušné, ale jeho predsedníčka je zrazu vážnou adeptkou na prezidentku.
A to nemusela urobiť nič prevratné. Stačilo vyhodiť ešte kontroverznejšieho otca zo strany a namiesto židov strašiť imigrantmi, ktorí chcú minaretmi zmeniť ráz krajiny. Keď už naozaj prišli, stačilo opakovať: vidíte, hovorila som vám to.
Preferencie rastú a s nimi aj počet ľudí, ktorí pred beznádejným životom ušli do Francúzska. Krajina sa dá zameniť, trend ostáva. Má sa bežný európsky pravicový radikál tešiť, že sa jeho strana konečne presadzuje, alebo sa desiť budúcnosti plnej neznámych ľudí?