Je ľahké povedať, že aktuálny internetový hnus plný nenávisti produkuje iba pár mentálnych horolezcov. A že strach premenený na vyhrážky a webovú slovnú žumpu svedčí nanajvýš tak o vzdelaní, všeobecnom rozhľade či neschopnosti sa nesprávať aspoň chvíľku ako pokrytec.
Lenže, takéto konštatovanie svet zjednodušuje rovnako, ako si ho zjednodušujú pochodujúci xenofóbi trebárs v Gabčíkove. Ak je totiž človek len tretím, i keď výrazne sofistikovanejším druhom šimpanza – akože je – tak čosi z tých šimpanzov platí stále.
Strach zo všetkého cudzieho, iného a neznámeho je prirodzeným pozostatkom zvieraťa v nás (ako ho chcú racionálne zdôvodniť veriaci, to autor tohto textu netuší). V dejinách evolúcie mal svoje zdôvodnenie: vo svete, kde ktokoľvek neznámy predstavoval bezprostredné ohrozenie života, mala podozrievavosť svoj zmysel.
No vývoj ľudí sa predsa nezastavil niekde v paleolitickej jaskyni. Pokračoval a pokračuje práve tým, že sme sa tohto strachu zbavili. Až v okamihu, keď ľudia tento strach z „iného“ prekonali, keď sa spojili s vedľajšou tlupou
