Stáva sa to. V priateľstve, v manželstve či dokonca v spoluobčianstve. Váš partner povie niečo také vzdialené tomu, v čo veríte, že neviete, či plakať, alebo odísť - a vzťah sa skončí okamžite a nezvratne.
Možno sa už o tom nikto nikdy nezmieni: priatelia sa odcudzia a rozvod je o deťoch a majetku. Ale ten moment, keď ste nemohli uveriť tejto morálnej zrade, až vám naskočila husia koža, je nezabudnuteľný.
V sobotu bolo 71. výročie Slovenského národného povstania proti fašizmu, za svitu nových udalostí, kde zomrelo 71 ľudí, ktorí sa udusili a rozkladali v zadnej časti nákladiaka, ponechaného pri Parndorfe.
Premiér Robert Fico si pripomenul túto tragédiu odmietnutím migrantov ako hrozby pre naše tradície, hodnoty a spôsob života. Akoby tieto abstrakcie boli viac dôležité ako naša ľudskosť a solidarita s týmito zúfalými ľuďmi, ktorí naďalej zbytočne umierajú.
Fico sa mýlil. Absurdne a neospravedlniteľne. Tak neospravedlniteľne, ako keby ste videli autonehodu a nezastavíte a nepomôžete obetiam. Tak ako ignorovanie strateného dieťaťa, ktoré plače na rušnej ulici.
