SME

Ako nomádka a fotografka zobrazuje dušu utečencov

Ako nomádka a fotografka zobrazuje dušu utečencov

Iva Zímová odišla spolu s dvoma slovenskými priateľmi koncom júla na maďarsko-srbskú hranicu.

TEXT: Petra Procházková, FOTO: Iva Zímová

[content type="longread-pos" pos="left"]

Dnes píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.

[/content]

P oznám ju dvadsaťjeden rokov. Zaklopala v roku 1994 na dvere môjho moskovského bytu, a keď som jej otvorila, povedala, že ju posiela Jarda Veis, môj i jej dobrý kamarát. A že mi odkazuje, aby som ju pri sebe nechala na pár hodín oddýchnuť. Cestuje totiž do Kazachstanu. Má veľký batoh, fotoaparáty, o ktoré sa bojí ako o jediný svoj majetok, a pár kníh, ktorých čítaním si kráti čas pri čakaní na rôznych letiskách a staniciach po celej zemeguli.

Večerný spoj jej ušiel, a tak v Moskve zostala pár týždňov. Padli sme si do oka. Rovnako ako do Moskvy za mnou prišla do môjho domčeka v čečenskom Groznom, kde mi pomáhala starať sa o 50 vojnových sirôt. Potom dorazila aj do vojnového Afganistanu.

Brázdime spolu v poslednom roku Ukrajinu, prešli sme kus Gruzínska... Písala mi každý deň správy z Iraku zmietaného vojnou, zdržiavala sa v Kosove, Etiópii, na Kube... fotila slovenských Rómov.

Nevie prísť na miesto, natočiť tie najkrvilačnejšie scény a zase odísť. Dokáže sa však s ľuďmi, ktorých postihlo nešťastie, zžiť. Keď mesiace bývala s čečenskými utečencami v stanovom tábore v Ingušetii, vedela o stave ich duše viac než všetci analytici, psychológovia, sociológovia, historici, etnografi, novinári a tobôž lepšie ako politici, ktorí sa na Kaukaz celý život špecializujú.

Nafotila život utečencov v tej najobnaženejšej podobe. Aj keď na ich fotkách nebola žiadna krv ani násilie, budili vo mne zúfalstvo z poznania, že tým ľuďom neviem pomôcť, a ani nedokážem pochopiť, čo cítia. Ona áno.

Iva nemá žiadnu základňu ako my všetci ostatní, čo potrebujeme mať sadu uterákov vyrovnaných v skrini a v šatni veľa párov topánok. Svoje veci si nosí neustále so sebou. Na chrbte.

Vlastne sa jej bojím opýtať, kde je skutočne doma. Možno by mi odsekla, ako to vie len ona - naštvaná, že jej leziem do jej najvnútornejšieho súkromia. Nemá rodinu, nemá dom ani byt, nemá stan.

Je nomád. A preto ostatným nomádom tak dobre rozumie.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Flinta do žita (Vico)

Karikatúra denníka SME (kreslí Vico).

Vraj sme fašisti (Sliacky)

Karikatúra denníka SME (kreslí Sliacky).

Náhodné čísla (Vaněk)

Karikatúra denníka SME (kreslí Vaněk).

Treba si to vybaviť (Vico)

Karikatúra denníka SME (kreslí Vico).

Atentát na deti (Sliacky)

Neveselá karikatúra na stredu

Atentát na deti

Hmatateľné výsledky (Vaněk)

Karikatúra Roberta Vaňka na utorok

Hmatateľné výsledky (Vaněk)
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop