Romantická krajina sa stala miestom tragédií. (Foto: Iva Zímová)TEXT: Petra Procházková, FOTO: Iva Zímová
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
P oznám ju dvadsaťjeden rokov. Zaklopala v roku 1994 na dvere môjho moskovského bytu, a keď som jej otvorila, povedala, že ju posiela Jarda Veis, môj i jej dobrý kamarát. A že mi odkazuje, aby som ju pri sebe nechala na pár hodín oddýchnuť. Cestuje totiž do Kazachstanu. Má veľký batoh, fotoaparáty, o ktoré sa bojí ako o jediný svoj majetok, a pár kníh, ktorých čítaním si kráti čas pri čakaní na rôznych letiskách a staniciach po celej zemeguli.
Večerný spoj jej ušiel, a tak v Moskve zostala pár týždňov. Padli sme si do oka. Rovnako ako do Moskvy za mnou prišla do môjho domčeka v čečenskom Groznom, kde mi pomáhala starať sa o 50 vojnových sirôt. Potom dorazila aj do vojnového Afganistanu.
Brázdime spolu v poslednom roku Ukrajinu, prešli sme kus Gruzínska... Písala mi každý deň správy z Iraku zmietaného vojnou, zdržiavala sa v Kosove, Etiópii, na Kube... fotila slovenských Rómov.
Nevie prísť na miesto, natočiť tie najkrvilačnejšie scény a zase odísť. Dokáže sa však s ľuďmi, ktorých postihlo nešťastie, zžiť. Keď mesiace bývala s čečenskými utečencami v stanovom tábore v Ingušetii, vedela o stave ich duše viac než všetci analytici, psychológovia, sociológovia, historici, etnografi, novinári a tobôž lepšie ako politici, ktorí sa na Kaukaz celý život špecializujú.
Nafotila život utečencov v tej najobnaženejšej podobe. Aj keď na ich fotkách nebola žiadna krv ani násilie, budili vo mne zúfalstvo z poznania, že tým ľuďom neviem pomôcť, a ani nedokážem pochopiť, čo cítia. Ona áno.
Iva nemá žiadnu základňu ako my všetci ostatní, čo potrebujeme mať sadu uterákov vyrovnaných v skrini a v šatni veľa párov topánok. Svoje veci si nosí neustále so sebou. Na chrbte.
Vlastne sa jej bojím opýtať, kde je skutočne doma. Možno by mi odsekla, ako to vie len ona - naštvaná, že jej leziem do jej najvnútornejšieho súkromia. Nemá rodinu, nemá dom ani byt, nemá stan.
Je nomád. A preto ostatným nomádom tak dobre rozumie.
