Politici ich často redukujú na čísla a kvóty, ktoré nechceme.
Je ľahšie odmietnuť desaťtisíc anonymných utečencov ako konkrétneho človeka spolu so všetkým, čo mu je vzácne.
Sú to v prvom rade ľudia, čo zanechali svoju krajinu, ktorú už nemohli nazývať domovom. Odmietame pomôcť zúfalému Ahmedovi a Amene len preto, že sa modlia v mešitách a nie v kostoloch?
Ale v konečnom dôsledku by sme potom pomohli Jakubovi a Alžbete?
Kde sú hranice našej ľudskosti? Sú ňou hranice nášho strachu? Necháme, aby tieto hranice zadefinovali politici? Sú politici, ktorých sme si zvolili a oni teraz volia populistické odkazy, zrkadlom národa?
Chceme počúvať výhovorky, prečo by sme nemali a nemôžeme pomôcť? Naozaj chránia to, čo nazývajú európskym spôsobom života?
V konečnom dôsledku sú to práve ich postoje, ktoré nás z európskej rodiny vyčleňujú.
Pod týmto článkom nie je možné diskutovať. Vysvetlenie nájdete tu
