Autor je publicista a prekladateľ
Pomoc zo strany štátov strednej Európy je obmedzená, dalo by sa povedať minimálna, navyše je doslovne vynútená. Až po silnom diplomatickom tlaku Bruselu sa štáty V4 zaviazali do roku 2017 prijať niekoľko tisíc migrantov.
Presnejšie, spolu štyritisícdvesto. Poľsko dvetisícdvesto, Česko tisícpäťsto, Slovensko päťsto a Maďarsko nikoho. Šesťdesiat miliónov obyvateľov strednej Európy, resp. ich politickí reprezentanti, rozhodli, že nedokážu prijať viac ako štyritisícdvesto ľudí v krajnej núdzi.
Humanitárna katostrofa v severnej Afrike a na Strednom východe jasne ukázala, že solidarita a jednota v EÚ je iba utópiou. Odhalila zásadné tektonické zlomy v myslení a mentalite Európanov.
Visegrád spája neochota
Čo majú krajiny V4 spoločné? Reštriktívnu azylovú politiku, spoločenstvom jasne vyartikulovanú nevôľu prijímať medzi seba ľudí ohrozených stratou života, kultúrnu neznášanlivosť a krátku pamäť.
Zdá sa, že vôľu prijať migrantov v týchto štyroch krajinách prejavujú iba novinári, ktorí o migrantoch píšu, ľavicoví aktivisti a niekoľko, zväčša tiež ľavicových, politikov, ktorí svoju ďalšiu kariéru spájajú s Bruselom.
Obyvatelia krajín V4 sa obávajú, že hŕstka ľudí, ktorú sa nedobrovoľne zaviazali medzi seba prijať, zásadne poznačí ich spôsob života a ohrozí pokojný chod štátu. Boja sa, že s migrantmi k sebe pozývajú islamský radikalizmus, fundamentalizmus, etnické a náboženské nepokoje.
Napokon, ťažko im to vyčítať, médiá, ktoré dnes obhajujú prijímanie migrantov z Afriky a Ázie ešte včera písali o konflikte kultúr a o vojne s terorizmom, ktorý, ak sa nad tým zamyslíme, bol spojený najmä s krajinami, z ktorých migranti k nám prichádzajú.
Zabúda sa pritom na to, že Slovensko, rovnako ako Poľsko, Česko a Maďarsko, nesie ako člen NATO časť politickej zodpovednosti za to, čo sa v týchto krajinách stalo. A tiež na to, že problémom nikdy nie je prvá generácia utečencov, ale ich deti, ktoré práve vinou stereotypného premýšľania a skrytej diskriminácie nedokážu nájsť uplatnenie v spoločnosti, v ktorej sa narodili. Radikálmi nie sú otcovia, ale ich frustrovaní synovia.
