Pri stole, v kaviarni alebo v krčme si ľudia rozprávali príbehy, chľastali, mlčali, boli napojení na skutočnosť. (Foto: TASR)Delenie spoločnosti na skazené elity rozložené intelektualizmom a umením a prostučkú masu, nositeľku cností, je nebezpečné.
TEXT: Michal Havran
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Michal Havran, teológ a šéfredaktor jetotak.sk.
[/content]
V raj nepoznáme takzvaný „skutočný život“. Namiesto toho, aby sme boli, ako sa zvyklo hovoriť, v kontakte s „naozajstnými ľuďmi“, sedávame v kaviarňach. No a tie sú, ako každý vie, opakom skutočného života, chodievajú do nich len ľudia, čo unikajú pred realitou, aby v tichu a cigaretovom dyme prežili istý čas v bezpečí.
Keďže som v kaviarni pracoval ako čašník, počas svojich štúdií, ktoré rovnako nemajú nič spoločné s predstavou o pravom žití, a ešte dlhšie som do kaviarní chodieval, čo mi ostalo do dnešných dní, rád by som vysvetlil, čo tam vlastne robievam.
Na sídlisku
Život na bratislavskom sídlisku, kde som vyrastal, nie je veľmi inšpiratívny, ale dostatočne zaujímavý na to, aby ste zmysluplnosť objavili aj v nude. V detstve žijete podľa liturgického kalendára odvíjajúceho sa od školského rozvrhu a počasia.
V lete hráte na dvore futbal, tenis bez siete, vybíjanú, schovávačku, v lepšom prípade, ak sa rodičia poskladajú na sieť, aj volejbal. Občas vyrazíte na Kolibu, naučíte sa na Somárskej lúke lyžovať, jazda dole trvá desať sekúnd, šliapanie hore s lyžami na pleciach pätnásť minút.
V zime sa pokúšate vyrobiť na šikmej ploche asfaltového ihriska ľad, aby ste mohli hrať mestskú ligu v hokeji. Čakanie na mystérium premeny vody trávite štúdiom cestopisov o Amundsenovej výprave a Scottovej smrti na južnom póle v miestnej knižnici na Stromovej, kreslením pristávacieho modulu Apollo, prvými literárnymi pokusmi a natieraním umelohmotných modelov ruskej pechoty, nemeckých Afrika Korps a britských kománd.
