Autor je spisovateľ
Mesiac autorského čítania je odvážny projekt. Každodenné putovanie dvojice spisovateľov cez Brno, Ostravu, Košice, Ľvov a Wroclav v prázdninovom júli je zaujímavým obehom ľudí, myšlienok, kníh, ale aj nápadov. Šesťdesiat autorov zaiste dokázalo naplniť tento literárny kolobeh zmysluplnými stretnutiami. To moje stretnutie či spoločné putovanie bolo s Jevhenijou Kononenko. Pri nej som si uvedomil, ako málo poznám ukrajinskú literatúru.
Jevheniju Kononenko ktosi kedysi označil ako feministickú autorku. Táto nepresná charakteristika s ňou putuje v priamej úmere k rastu internetového literárneho spravodajstva. Pravdou je, že spisovateľka je podľa kritík skvelým znalcom ženskej duše, je autorkou kníh so ženskými hrdinkami. Ale na verejných vystúpeniach sa nestotožnila s kolujúcou feministickou charakteristikou. Kononenko je totiž aj rovnakým znalcom mužskej duše a na to je spomínané škatuľkovanie krátke.
Brilantnou ukážkou je jej novela Posledné prianie. Nosnou líniou je spomínanie jedného z dvojice zostarnutých katov z čias sovietskeho režimu. Návraty k popravám mužov i žien mu na sklonku života prinášajú muky a ujsť pred spomienkami niet kam. Zvlášť poprava Gabriela Deusa vyryla nezmazateľnú stopu v utrpení kata na dôchodku. Neustále sa vracia do podzemia odkiaľ pre bežných smrteľníkov nebolo návratu a pred očami mu bežia sekvencie tejto čudnej popravy. Vracajú sa mu spomienky na zvláštne okolnosti, vidí odvahu odsúdeného, pokoj a žiadosť o poslednú modlitbu a napokon vytrhnutý hák, na ktorom mal Deus odvisnúť. Záhadných okolnosti pribúda a časom sa zistí, že menovaný nikdy nebol na zozname popravených...
