Ruky za chrbtom a krúženie v dvojstupe na školskom dvore sa stali kritizovanými výjavmi zastaraného školstva, ktoré sa snažíme všemožne prekopať a zlepšiť. Aj keď sa zbavíme všetkých týchto činností a gest právom pripomínajúcich väzenie či polepšovňu, zostane tu s nami pôvodný problém: sústredenie.
Myšlienka, že pozornosť je statok, ktorý nie je neobmedzený, je prekvapujúco stará. Predbieha komunikačné technológie, ktoré zvykneme viniť z roztržitosti. Francúzsky filozof a vedec Blaise Pascal si ešte v 17. storočí povzdychol, že všetky trápenia človeka vychádzajú z neschopnosti obsedieť v prázdnej izbe. Bolo to čudné želanie, značne mizantropské a masochistické, ktoré však kopíruje zúfalú potrebu absolútneho sústredenia. Mníšske cely, drevené lavice, mĺkve knižnice, ticho tried odpočítavané len tikotom hodín, to všetko nesie stopy tejto túžby.
Chytiť pero do ruky a ťahať čiaru bezpochyby bolí. Trafiť a udržať tón si vyžaduje mnohé pokusy. Prerábať text aj po tretí raz chce vôľu a rozpustenie ega. Školská drezúra nás spája so stredovekými mníchmi, anonymnými tvorcami miniatúr či aranžérkami ikebán. Rituálov sústredenia sa asi nikdy celkom nezbavíme. Naopak, okolo snahy udržať nás dlhšie pri práci sa množí ponuka na trhu: fitlopty a tulivaky či flexibilné laptopy.
