Je ťažko pochopiteľné, že práve visegrádske krajiny, ktoré stále majú svoje rany z dlhoročnej neslobody, najmenej reflektujú ľudskú túžbu po živote v slobodnej krajine.
Od mnohých stredoeurópskych politikov prišla na jednu z najväčších humanitárnych kríz od konca druhej svetovej vojny chladná a alibistická odpoveď.
Naopak, balíčky vyzbieranej pomoci, ktorú Slováci nosili cez hranice pre utečencov do Budapešti alebo na viedenskú hlavnú stanicu, svedčia o vlne ľudskosti, ktorá z nich zmyla obavy oživované politikmi.
Niektorí visegrádski politici sa pasujú do pozície ochrancov kresťanských tradícií pred moslimským vplyvom. Ak niekto, tak práve ľudia, či už veriaci, alebo neveriaci, ktorí pomohli utečencom, pripomínajú, čo by malo byť základom tejto tradície, a dávajú nádej ľudskosti.
Dúfajme, že visegrádsky región sa nezapíše do vedomia ostatného sveta rečami politikov, ale činmi ľudí, ktorí pomáhali, keď bolo najviac treba.
Pod týmto článkom nie je možné diskutovať. Vysvetlenie nájdete tu
