Zapojiť sa do ozbrojeného útoku na Irak iste nie je ľahkým rozhodnutím pre žiadnu krajinu. Pre Slovensko to snáď platí dvakrát. Hľadanie správneho a odvážneho rozhodnutia v tejto súvislosti je pre našu vládu o to ťažšie, že jej rozhodovanie môžu výrazne ovplyvniť, a iste aj tak urobili dve významné okolnosti.
Dzurinda určite nezabudol na rok rok 1999 a vojnu v Kosove, keď jeho vláda povolila prelety ponad Slovensko leteckým silám NATO. Na to, čo sa vtedy spustilo na Slovensku zo strany opozície, ale aj na odmietavé reakcie verejnosti sa zabudnúť len tak nedá.
I keď sa opozícia vtedy správala viac než neférovo a jej najčastejší argument o všeslovanskej vzájomnosti s bombardovanými bratmi Srbmi znel falošne, dôležitým bolo to, že drvivá väčšina slovenskej populácie odmietla vtedajšie zapojenie sa do akcie NATO. Dzurindova vláda to má po týchto skúsenostiach aj preto dnes omnoho ťažšie.
Druhým momentom, ktorý jej určite nepomáha pri jasnom postoji ohľadom irackej krízy je, že len časť Európy je ochotná podporiť USA pri ozbrojenom zásahu. Presnejšie, tandem ťahúňov súčasnej európskej politickej scény Nemecko a Francúzko odmieta vojenský zásah proti Saddámovi. A to nie je iste málo na to, aby sa Slovensko vďaka takémuto postoju dvoch európskych gigantov ešte ťažšie rozhodovalo. Nejasná odpoveď slovenskej vlády na americkú nótu potvrdila ťažkosti pri hľadaní jasného postoja Slovenska v tejto otázke.
