Autorka je spisovateľka a publicistka
Čiernidlo! Vítala ma každé leto teta Bačíková na Čiernom Balogu. Vyzerala ako starká z rozprávky. Aj ako z divadelnej hry Statky-zmätky, taký ostrý jazyk mala. Keď jedného mrazivého večera hnali od večere gardisti a Nemci všetkých balockých Židov do transportu, pribehla k starej mame môjho otca, sňala svoj jediný teplý čierny vlniak a položila jej ho na plecia.
„Oni boli veľmi dobrá pani,“ vravela teta. „Báli ste sa?“ „Ale, hybaj!“ povedala a smiala sa. „Ponášaš sa na ňu,“ otočila sa a utrela si ohnutým ukazováčikom zrobenej ruky slzu. Mala ťažký život. Našli ju mŕtvu na vysokom prahu jej drevenice. V ruke mala šechtár, išla dojiť.
Ženička v čiernom kroji s ostrým jazykom a veselým smiechom napriek biede bola hrdinkou bez zbrane. Prejavila ochotu človeka s dobrým srdcom. Tak sa to hovorí každý rok pri udeľovaní izraelského vyznamenania Spravodliví medzi národmi. Do roku 2015 bolo na Slovensku vyznamenaných 549 spravodlivých. Veľa? Málo?
Čerstvé výskumy DNA ukazujú, že dedíme aj záznamy o strašných zážitkoch a udalostiach. Darmo mnohí preživší holokaustu chceli svoje deti chrániť a mlčali. Príroda zjavne vie, čo robí, keď takto dokáže uchovávať a prenášať informáciu o možnom nebezpečenstve. Preto som si často pripadala ako otravná čierna vrana, keď krákaním signalizuje nešťastie a otravuje vzduch. Aj ducha.
