Autor spolupracuje s Platformou MVRO.
Môžu za to Američania a tí, ktorí vybombardovali Líbyu. Nech si ich riešia oni! Podobnými vyjadreniami na adresu imigračnej krízy dnes diskusia priam kypí.
Operuje nimi YouTube analytik Richard Sulík, pseudosociálny demokrat Robert Fico aj niektorí strach šíriaci komentátori. A tieto postoje prebrala so samozrejmosťou verejnosti vlastnou aj časť našincov. Niet sa veľmi čomu čudovať. Ak Jozefovi Makovi, človeku milión, niekto ponúkne možnosť zbaviť sa zodpovednosti za čosi pre neho tak neskutočne abstraktné, zakryť obavy a predsudky, a zároveň ospravedlniť pasivitu či neochotu pomôcť ľuďom v núdzi, chňapne po nej zo svojej komfortnej zóny, len sa tak zapráši.
Je fakt, že v rozbití niektorých diktátorských režimov a z toho vyplývajúcich dôsledkov môžu mať prsty aj mocní tohto sveta. No keby sme aj uznali platnosť tejto zjednodušujúcej premisy, stále by tvorila len fragment omnoho väčšej skladačky. Tí, ktorých niektorí nazývajú „len“ ekonomickými migrantmi, totiž, vychádzajúc z danej premisy, neprichádzajú k bránam Európy v dôsledku násilia či diktatúry v ich krajinách. Čo sa to teda deje? Prečo sa ľudia, ktorí žili v chudobe už roky, pohli práve teraz? Odpoveď možno vyznie paradoxne, ale sčasti práve preto, že sa ich životné podmienky zlepšili (samozrejme, ani len okrajovo nehovoríme o utečencoch).
Kedy nerovnosť prekáža?
V prvom rade musíme abstrahovať od utečencov pred vojnami či represiou. Podľa údajov OSN dosiahol ich počet v roku 2014 takmer 60 miliónov, najviac od 2. svetovej vojny. Ide o nárast o bezmála 20 percent, a to z veľkej časti neďaleko nás. Ide o ľudí, ktorí utekajú, pretože musia, stratili domov a potrebujú pomoc. Na ich mieste, by sme spravili to isté. Podľa OSN tvoria dve tretiny z tých, ktorí sa snažia dostať do Únie.
Z hľadiska globalizácie je zaujímavá druhá zložka migrácie. To, čo mnohí radi nazývajú „len“ ekonomickou migráciou. Keď sa sociológ Max Weber zaoberal nerovnosťami a vznikom revolúcií, dospel k názoru, že samotná nerovnosť nebýva spúšťačom revolty. Tým býva strata legitimity delenia medzi nerovnými skupinami.
Kasty budú v Indii fungovať dovtedy, kým ich budú ich členovia považovať za legitímne. V súvislosti s rastom migračných tlakov zaiste nie je namieste hovoriť o revolúcii, no o veľkých spoločenských zmenách by sme uvažovať mohli. A ich príčina môže byť podobná, na akú poukázal Weber.
Nechcú byť podriadení
Nerovnosť medzi globálnym Severom a Juhom nie je novinkou. Sever dlhodobo žmýka krajiny Juhu, zneužívajúc pozíciu sily ekonomicky a politicky mnohokrát silnejšieho „partnera“.
No čo ak nastal čas, keď tí, ktorých postkoloniálne štúdie nazývajú gramsciovskými „podriadenými“, prestávajú považovať svoju podriadenosť za samozrejmosť? Náznaky sme mohli vidieť na júlovej rozvojovej konferencii OSN v Addis Abebe, kde krajiny globálneho Juhu nežiadali o rozvojovú pomoc, ale o férovú pozíciu v globálnom daňovom systéme. Tieto krajiny a ich obyvatelia napriek všetkému bohatnú a získavajú sebavedomie.
