Junckerova správa, v ktorej – kritike zo všetkých strán navzdory – nezabudol pochváliť svoju Komisiu, nijako neposúva migračnú kauzu, čo sa akosi očakávalo. Skutočnosť, že vetu, ktorá nasledovala po oznámení nového kvótového kontingentu (ďalších 120tisíc), neprečítal z oficiálneho papiera, ale dodal z vlastnej hlavy, jasne prezrádza, že otázka je stále otvorená. Tá veta totiž znela: „Musí to byť na povinnej báze.“
Fakt, že konflikt medzi Západom a V4 sa nevyžehlí – ak vôbec – v Komisii, ale na najvyššej politickej úrovni, samozrejme neprekvapuje. To, že výraz „povinný“ Juncker do dokumentu neprepašoval, resp. sa neodvážil vložiť, však už áno. Naznačuje, že v procese rokovaní sa možno utrasie konsenzus podobný emisným kvótam. Teda že veľkí znečisťovatelia – v tomto prípade naopak ochrancovia konfesijno-etnickej čistoty – si kvóty môžu dokúpiť.
Vzhľadom na riziká roztržky by to bol azda dobrý kompromis, aj keď poplatníka bude opäť trápiť, prečo furt a sústavne musí doplácať na obmedzenosť politiky. Pretože, všakáno, ak celú terajšiu migračnú vlnu Juncker vyčíslil stotinami percent (jedenásť) z populácie EÚ, tak na Slovensku hovoríme – či 1500, či 2500, či 3200 žiadateľov – o stotinách promile.
Aj keď Juncker pripustil, že Európa „nemôže vziať na seba všetku biedu sveta“, pre situáciu, že exodus z juhu je len v začiatkoch, víziu nenačrtol. Jeho pripomienka, že „právo na azyl je jedným z najdôležitejších práv“, je prípadná pre dnešnú realitu. Je však ak nie v konflikte, tak v trvalom napätí s kapacitami jednotlivých štátov, pričom tentoraz nemyslíme kapacity ubytovacie a ekonomické, ale mentálne.
