Autor bol štyridsať rokov zamestnancom železníc, pôsobí v strane Šanca
Aby sme mohli objektívne hodnotiť úroveň železníc, treba poznať aj ich históriu. Tak ako prvá ČSR v medzivojnovom období patrila k najvyspelejším štátom sveta, aj vtedajšie železnice patrili ku svetovej špičke. Či to už bola úroveň technického vybavenia, vozňového parku, ale aj technická úroveň hnacích vozidiel.
Vtedy parný rušeň vyrábaný v závode Škoda Plzeň radu 489,0 Albatros bol jedným z najmodernejších a najrýchlejších na svete. A úroveň služieb vtedajších železníc bola na špičkovej úrovni. Vysoký štandard sociálneho zabezpečenia mali zamestnanci, stačí spomenúť získanie definitívy štátneho zamestnanca a odchod do dôchodku po odpracovaní 20 alebo 22 rokov s penziou vo výške pôvodného platu.
Toto všetko sa však skončilo príchodom komunistov k moci v roku 1948 a hlavne nástupom druhého tzv. robotníckeho prezidenta Antonína Zápotockého, ktorý sa stal známym nevraživosťou voči železničiarom a aj výrokom: „Železničáře udělám za 24 hodin i s lampášem.“ A tak sa aj stalo. Všetky dovtedajšie požiadavky na riadiacich a vedúcich zamestnancov boli vymenené za jedinú, ktorou bola červená knižka člena KSČ.
Politika nepomáha kvalite
Tak to aj s našimi železnicami dopadlo. Nemodernizovali sa železničné trate, zabezpečovacia technika, informačné systémy. Nestavali sa nové, moderne vybavené železničné stanice a ani sa neudržiavali pôvodné budovy staníc. Moderné klimatizované vozne boli neznámym pojmom, ako aj čisté toalety s tečúcou vodou. A s týmto neblahým dedičstvom sa naše železnice stretávajú aj 25 rokov po Novembri '89.
Prekonať tento nelichotivý stav nepomáhajú ani politické nominácie na vysoké riadiace posty našich železníc prakticky po každej zmene vlády. Vtedy odborné a morálne požiadavky ustupujú partajným záujmom.
