Autor je publicista.
Pred viac než deväťdesiatimi rokmi, 9. októbra 1922 zakotvila v New Yorku loď z Hamburgu. Bol na nej môj prastarý otec z malej obce kdesi na Slovensku. Doma nechal mladú ženu a dodnes všetci v rodine spomínajú, ako kedysi robil u Forda.
O päť rokov neskôr, 23. apríla 1927 sa zas druhý prastarý otec vylodil v Kanade. Doma nechal ženu a štvorročného syna. Obaja moji predkovia sa vrátili domov, veď inak by som tu nebol. Obaja však odišli z domoviny, aby zarobili peniaze. Boli to mladí muži a nemali nič, keď prišli za more.
Takéto príbehy má takmer každá rodina od Záhorskej Vsi na západe až po Novú Sedlicu na východe. Slovensko je totiž postavené na neustálych odchodoch a príchodoch. Dodnes pritom všetky slovenské rodiny ťažia z toho, čo naši predkovia priniesli so sebou zo zahraničia.
Zabúdame, že Štefánik získal aj francúzske občianstvo a Gabčík ušiel pred nacistami do Británie, aby sa mohol vrátiť a zabiť Heydricha. Štefan Banič a Jozef Murgaš skúšali svoje vynálezy v Amerike. Aurel Stodola zas našiel domov v Zürichu. Ešte aj ten Dubček vyrastal v Kirgizsku. Na všetkých sme dnes hrdí, hoci všetci vo svojom živote z krajiny utiekli alebo z nejakého dôvodu odišli.
Odoprieť v podobnej situácii, v akej boli naši vlastní predkovia, pomoc ľuďom, ktorým navyše ide doma o život, znamená zaprieť vlastnú minulosť. Tým, že ich vezmeme medzi seba, totiž nepomôžeme len im, ale najmä sebe. To najlepšie, čo doma máme, sú totiž všetky podoby cudziny.
Pomôž najskôr sebe, Stredoeurópan
Rakúsko-Uhorsko bolo kedysi stelesnením strednej Európy. Tú pritom nevysvetlíte prostredníctvom jej polohy, spoločných dejín, nemeckých snov o Mitteleurope či búchania sa do pŕs pri menách ako Ferencz Liszt alebo Franz Kafka. Jej základom bola totiž najmä každodenná skúsenosť jej obyvateľstva s najrôznejšími národnosťami od Nemcov cez Čechov, Poliakov, Ukrajincov, Maďarov, židov až po Rómov a Slovákov.
