Thilo Sarrazin, Teror ctnosti (O hranicích názorové svobody v Německu), preložil František Štícha, Academia 201
Stihol si vybudovať povesť provokatéra, rasistu a konzervatívca.
Posadnutosť rovnosťou je novým náboženstvom. Nemecký politický mysliteľ Thilo Sarrazin je top kacírom tohto náboženstva. V Terore ctnosti pravidelne – a hádam až príliš – dokazuje a zdôrazňuje, že sa stihol stať mučeníkom politickej korektnosti.
Teror cnosti
O Sarrazinovi sa píše ťažko. Nekritický obdiv si nezaslúži a priložiť polienko na hranicu jeho „mediálneho upálenia“ znamená dokázať, že má pravdu, keď hovorí o obetiach novodobého teroru cnosti. Okolnosti Sarrazinovho príbehu však výrazným spôsobom povzbudzujú jeho dôveryhodnosť a kompromitujú neprajníkov. Zaslúži si pozornosť, hoci čítať ho bude mnohých bolieť.
Sarrazinova tretia kniha je neoddeliteľná od dvoch predchádzajúcich, Nemecko pácha samovraždu a Európa nepotrebuje euro. Stihol si vybudovať povesť provokatéra, rasistu a konzervatívca.
Pritom ide o sociálneho demokrata, kresťanstvo chápe len ako kultúrnu tradíciu a bol členom predstavenstva Spolkovej banky. Jeho stranícka a finančnícka kariéra je minulosťou. Z SPD dostal padáka a zo Spolkovej banky odišiel sám, lebo nechcel svojou vojnou s médiami ubližovať váženej inštitúcii.
Táto intenzívne osobná skúsenosť ho doviedla práve k uvažovaniu nad terorom cnosti. Ide o komplex všeobecne prijímaných postojov, novodobej sekulárnej morálky, tabu, politickej korektnosti a mediálne prerozprávanej reality, ktorej neslobodno odporovať.
Tomuto mechanizmu názorovej neslobody sa teraz venuje viac ako obsahu svojich postojov, ktorými podráždil Nemecko aj mnohých ďalších.
Predsa len - aspoň stručne - uveďme „desatoro“ teroru cnosti: nerovnosť je zlá, kto je bohatý, má cítiť vinu, medzi národmi a etnikami neexistujú žiadne rozdiely okrem fyzického zjavu, všetky kultúry sú rovnocenné, islam je kultúrou mieru, klasická rodina a národný štát sú prežitky, deti sú slobodnou voľbou a demografické problémy vyriešia imigranti.
Upálený na mediálnej hranici
Sarrazin poskytuje empirické dôkazy existencie teroru cnosti – dokumentuje ich sám na sebe. Celá časť knihy je venovaná prípadovej štúdii mediálnych manipulácií v reakcii na jeho predchádzajúce knihy. Mnohí sa nehanbili priznať, že ich nečítali. Možno poslúchli kancelárku Merkelovú, ktorá vyzvala, aby ignorovali Sarrazina.
Ďalší ho dourážali ako nenažraného dôchodcu, ktorý je závislý od predaných výtlačkov. Sarrazin bol vyhlásený za zradcu, pretože nemohol byť označený za rojka či fantastu. Patril totiž k profesionálnym mechanikom administratívy a dopracoval sa k jasným úspechom.
