Svet nie je čiernobiely. Napriek tomu nám tento víkend tým brutálnejším spôsobom predkladá dve vízie sveta, v ktorom by sme mohli všetci žiť.
Jeden, v ktorom nám naše vlastné predsudky, strach a rýchle riešenia bránia uvažovať nad vecami do dôsledkov a svet, v ktorom nerobíme rozdiely medzi ľuďmi a snažíme sa im pomáhať.
Svet, kde sa pochoduje za ochranu niečoho, čoho história je príliš spletitá a komplikovaná na to, aby sme ju vedeli jednoducho uchopiť pár heslami vytrhnutými z kontextu aj svet, v ktorom síce nemáme jednoduché riešenia na zložité otázky, no snažíme sa aspoň zmenšiť utrpenie každého núdzneho človeka.
Je jednoduché jedných označiť za primitívov a tých druhých za kaviarenských darmožráčov. Oboje sú však nepoctivé mentálne zjednodušenia, ktorým by sme sa mali vyhnúť. A rovnako by sme sa mali vyvarovať rýchlych súdov i nepodložených špekulácií.
Dôležité je však až to nasledujúce: odpoveď na otázku, v akom svete by sme chceli žiť. Nielen dnes, ale aj o päť, desať či päťdesiat rokov.
Či sa chceme podobne ako v 19. storočí uchyľovať k polopravdivým mýtom a uväzňovať sa v predstave našej vlastnej výnimočnosti, vyvolenosti a nadradenosti, alebo chceme žiť v otvorenom svete, ktorý je založený na hodnotách toho, čomu tak radi hovoríme západná helénsko-kresťansko-osvietenská tradícia.
Či sa chceme zamknúť pred našim vlastným strachom či okolitým svetom, a pre istotu zahodiť kľúč, alebo sa chceme tomuto svetu postaviť čelom, pomáhať riešiť jeho problémy a dúfať, že cesta do pekla nebude dláždená dobrými skutkami – jednoducho, či sa chceme stať ľuďmi.
Áno, svet nie je čiernobiely. No vždy si môžeme vybrať, ako by mohol ten svet vyzerať. Nie každá vízia však zahŕňa slovné spojenie „zostať ľuďmi“.
Pod týmto článkom nie je možné diskutovať. Vysvetlenie nájdete tu
