S Vladimírom Crmomanom, viceprezidentom Slovenskej komory učiteľov, som plánoval hovoriť o viacerých okruhoch týkajúcich sa školstva. Napokon sme sa venovali najmä jednému – ako sa žije a pracuje dnešným učiteľom a čo sa s tým dá robiť. Ostatné témy prídu na rad neskôr, seriál rozhovorov venovaných školstvu a vzdelaniu sa začína.
AUTOR: Róbert Kotian
[content type="longread-pos" pos="left"]
Náš rozhovor robíme 2. septembra, v prvý školský deň, a keďže v novinách je veľa textov venovaných školstvu, všimol som si jeden v denníku Sme, ktorý sa týka šikanovanej učiteľky, ktorá odišla zo školstva. Katarína Fottová napokon rezignovala pred nátlakom, odišla zo školy, hoci sa o jej prípad zaujímal aj minister Draxler. Psychologičku Gajdošovú neprekvapilo, že sa za Fottovú nepostavili jej kolegovia. „Učitelia nie sú pripravení hovoriť veci navonok, bojovať za seba či za iných. Kolegu nechajú padnúť, aby sa sami nestali obeťami, hovorí psychologička o príbehu, ktorý sa ani zďaleka netýka len školstva.“ Čo vy na to? Je to všeobecný pocit medzi učiteľmi?
„Tento prípad je možno jeden z takých typických, aké sme zaznamenali v rámci kampane a ako sledujeme vzťahy na pracovisku medzi učiteľmi v rámci Komory učiteľov. Takýchto príbehov je viacero a väčšinou sa končia takto. Spomeňme si napríklad na učiteľa Žarnaya. Príbeh pani Fottovej je podobný a to je možno problém, ktorý je v školstve dlhodobo a súvisí a s tým, v akom stave sa školstvo nachádza. A zároveň aké je povedomie a mentalita učiteľov, aké vzťahy medzi nimi fungujú. Všetko to spolu súvisí. Bolo by lepšie, keby kultúra v školstve bola taká, že ak niekto z učiteľov má problém, kolegovia sa za neho postavia, alebo prinajmenej sa vedia dohodnúť a dospejú k riešeniu, ktoré ich uspokojí. Často sa však situácia vyhrotí a riešenie nejestvuje. V jednom blogu pre .týždeň som hovoril, že v školstve vládne totalita... Socializmus síce dávno skončil, ale to, čo pre seba nazývam „socialistickými mechanizmami“, pretrváva. Spôsoby riadenia, vzťahy v zamestnaniach, prístup ľudí, vybavovanie po známostiach, kontroly a nástenky.“
Zmenami pri vymenovávaní riaditeľov sa situácia ešte zhorší, či nie?
„Tam, kde vo vzťahoch vládne direktíva a vytvorí sa atmosféra strachu, tam to môže byť veľmi ľahko zneužiteľné. V rámci našich aktivít sme sa dozvedeli o mnohých prípadoch, z viacerých škôl nám hlásili, že kompetencie sú zneužívané tými mocnými, ktorí vládnu na školách, alebo medzi zriaďovateľmi. Prekračujú sa kompetencie, dosadzujú si svojich ľudí, klientelizmus a rodinkárstvo funguje. Je známe, že na Slovensku sú akési gubernie, kde vládnu rôzne klany, prirovnávané až k mafii. To je jednoducho obraz Slovenska, ktorý sa netýka len školstva.“
Prečo by školstvo malo vyzerať inak? Hovorím s lekármi, sestrami, sudcami, ani v médiách nie je situácia ideálna.
„Ten pocit je podobný a v podstate sa s tým trápim už niekoľko rokov, ako z toho von, ako učiteľom pomôcť.“
Ako teda z toho von? Jestvuje podľa vás nejaké systémové riešenie, lebo každá škola je iná, a niečím podobná. Máte tu projekt Zber strachu – ak sa pomenujú príčiny strachu na školách, to by mohol byť prvý krok k jeho riešeniu.
„Jednak pomenovať veci pravdivo, čo prináša svetlo do tých vecí, ale veľa z toho je vecou kultúry na školách, nejakého odkazu socializmu, ako sú ľudia naučení fungovať. Lebo v zdravej spoločnosti si každý môže nielen povedať svoj názor, názor by mal byť vypočutý a dôsledkom by malo byť hľadanie riešenia. Potrebujeme kultúru, kde následkom kritických názorov je hľadanie riešení.“
Čiže nielen sloboda prejavu, ale aj sloboda po prejave.
„Presne tak. A kde inde by to malo byť na prvom mieste ako v školstve, kde vychovávame žiakov - lebo ak žiaci zažijú takú atmosféru, tak sa to na nich prenáša. V školstve je tá zodpovednosť zdvojená.“
Zareagujem cynicky – na druhej strane pomery v školách, postihovanie za názory pripravuje deti na to, čo ich čaká v reálnom živote. Nebudú potom realitou natoľko zaskočené. Jedna vec je teória a druhá prax na pracoviskách, úradoch, vo vzťahu k nadriadeným či policajtom...
„Tej realite sa nevyhneme. Problémy budú vždy, ale v školstve by mali vidieť, ako sa dajú problémy riešiť, čo by ich malo ovplyvniť pozitívne. Lebo práveže väčšinou sa tie problémy neriešia – skončia neraz tak, že jedna strana odíde ako pani Fottová, súdia sa ako pán Žarnay, alebo radšej idú preč, nič nepovedia, sú ticho, čím vzniká falošný obraz, že je všetko v poriadku. A aké sú tie dôvody?“
