(Foto: AUTORKA)TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novin.
[/content]
Z plochej strechy domu kohosi, kto možno dvadsať rokov bojov neprežil, bolo vidieť na slnkom ožiarený svah hory Sher Darwaza aj na veľkú časť starého Kábulu.
Písal sa rok 2002. Január. Bola veľká zima. Na streche môjho obľúbeného opusteného domu bolo tak mínus tridsaťdva. K tomu všadeprítomná prohibícia. Dýchala som si do dlaní a nadávala na neschopných Afgancov, čo nemajú napriek klíme ten správny vzťah k rukaviciam.
Odmena sto dolárov
Prišla som do tejto divne nehostinnej a zároveň úchvatne príťažlivej krajiny v septembri 2001 po útoku teroristov na USA a následnom útoku USA na teroristov v afganských horách. Rukavice som si nepribalila.
Čakám na zazvonenie. V meste nefungujú žiadne telefóny, nie je elektrina. Ja však mám masívny satelitný prístroj značky Inmarsat. Z plochej strechy sa družica lovila najlepšie v celom Kábule. Konečne rinčanie.
„Dobrý deň, tu Marta Nolová,“ povedal pokojný, no naliehavý ženský hlas. Čakala som kolegov z rozhlasu, ale volala pani, ktorej priezvisko som počula prvýkrát. A tak sa to všetko začalo. Vtedy v mrazivej kábulskej noci som sa zoznámila so ženou, ktorá dala z pražského paneláka do pohybu afganské dejiny.
Koncom roku 2001 uzrela Marta Nolová v Lidových novinách fotografiu slepého chlapca, ktorý umieral na podvýživu. Sama mala syna prváka. Začala telefonovať do humanitárnych centier, neziskových organizácií a charitatívnych spolkov. Všade jej celkom rozumne vysvetľovali, že pomôcť jednému dieťaťu, ktoré navyše treba najskôr nájsť, je značne nerentabilné. Oveľa prospešnejšie je postaviť nemocnicu alebo školu pre stovky, tisíce detí.
Pani Nolová je matematička, obyvateľka pražského sídliska a citlivá osoba s tvrdohlavou povahou. „Povedali mi, že s takouto pochabosťou sa mám obrátiť na vás,“ zalichotila mi na záver telefonátu.
