Pred Vianocami pri dverách zazvonila rómska žena s dieťaťom. Pani si pýtala šatstvo pre seba a malú. Domáca vybrala pár kúskov, zabalila do igelitky a podala cez prah. Žena tašku pred ňou otvorila, pohrabala sa vo veciach a povedala: „Pani, ale to sú nemoderné veci!“
Pani, ktorá príbeh rozprávala, sa rozčuľovala nad etikou prosebníkov. Ako môžu ľudia, ktorí druhým zvonia pri dverách, dbať na módu? Majú brať, čo príde!
V podobnej pozícii sa ocitlo Slovensko, aspoň zdanlivo. Sýrčania na viedenskej stanici Hauptbahnhof volali Germany a pri slove Hungary vydávali znechutené buuu. Lídri Visegrádu tvrdia, že predvídali odmietnutie zo strany utečencov. Sčasti sa asi opierajú o doterajšie údaje – tri zo štyroch udelených azylov sa skončili odchodom zo Slovenska. Sčasti kopírujú nálady obyvateľstva ako Moebiova páska bez konca a začiatku, takže ťažko zistiť, či čítajú v hlavách, alebo naopak udávajú tón obavám.
Čo je vážnejšie, súčasťou nevôle k utečencom a podozrenia, že „aj tak nezostanú“, je aj nesporné občianske zvolanie: „Aj my chceme ísť do Nemecka!“ Možno ani nie do konkrétneho Nemecka, lebo nasadnúť na vlak do Frankfurtu či Berlína a skúsiť šťastie nám nikto nebráni (a mnohí tak urobili). Skôr, ako pripomína bulharský filozof Ivan Krastev v článku pre New York Times, postsocialistické spoločnosti si zrazu bolestne pripomínajú zašlú túžbu po tzv. západnej životnej úrovni priamo v ich krajine.
