Prezident Rudolf Schuster včera prijal ľudí z kultúrnej obce. Hoci prezidentská kancelária pozvala až 145 rôznych umeleckých osobností, pozvanie prijala ani nie polovica - približne 60 ľudí. Príhovor predniesol Osvald Zahradník, predseda bývalého Zväzu dramatických umelcov.
Ako sa niektorí pamätáte, v krásnom socialistickom Československu sme sa teoreticky mali všetci rovnako. Prax bola odlišná. Niektorí rovnakejší sa napriek všetkému mali lepšie. Umelci a komunisti patrili medzi jednoznačne privilegované vrstvy, o kombinácii už spomenutých ani nehovoriac. Keďže som sám trošku v umeleckej oblasti pôsobil, niečo o tom viem. Ak si odmyslím občasný výsluch na Februárke alebo vyhadzov zo zamestnania, nemal som sa zle. Školu som vďaka dedovi Moyzesovi dokončil, napriek tomu, že som neurobil štátnice z marxizmu. Bez zamestnania som mohol byť na voľnej nohe, nemusel som chodiť na schôdze, podpisovať Anticharty a nikto ma nevolal do strany. To ma však nevedie k tomu, aby som si komunizmus pochvaľoval.
Možno naivne, ale myslím si, že jednou z ciest, ako zlikvidovať neblahé dedičstvo komunizmu, je priznať si, že sme boli časťou toho zlého a keď už nejde napraviť, čo sa stalo, tak by sme sa nemuseli tváriť, že sa nestalo nič. Sám za seba sa akosi nemám chuť kamarátiť so zaslúžilým hudobníkom, ktorý zariadil, aby poslali jeho do USA na Fullbrightovo štipendium, určené pre mňa, či s dôstojníkom, ktorý ma vyšetroval, či nie som sionistického pôvodu. Nemal by som žalúdok ani na to, aby som sa stretával s človekom, ktorý toto všetko nielen vedel, ale ešte to aj pomáhal organizovať a dnes sa za to ani trošku nehanbí.
Osvaldovi Zahradníkovi sa nečudujem, že mu je ľúto. V spravodlivej socialistickej spoločnosti sa totiž umelci nedelili podľa miery talentu a toho, čo dokázali, ale podľa miery toho, ako hlboko sa vedeli strčiť. Patril medzi popredných. Musí to byť hlboké zúfalstvo alebo kompletná strata súdnosti, ktorá ho na stretnutí prinútila označiť súčasné obdobie za turbulentné časy rozkolísanej stupnice hodnôt. Päťdesiat rokov komunizmu bolo čo, do riti? Časy, keď každý mohol slobodne hovoriť a tvoriť, napísať, čo si myslí, alebo dokonca to povedať na stretnutí s prezidentom? Znárodnené a ukradnuté majetky? Robotnícky pôvod a členstvo v strane ako podmienka na čokoľvek? Celoživotná pretvárka, dvojitý život na verejnosti a doma a 99-percentná účasť na voľbách? Blahobyt pre všetkých s banánmi na Vianoce? Devízové prísľuby, vycestovacie doložky a Tuzex? Toto sú hodnoty, za ktorými je záhradníkom a obuvníkom ľúto?