teľnejšie rozhorčenie železničiarov prichádzajúcich o prácu, než nezrozumiteľné argumenty ministra Prokopoviča.
Budeme si musieť zvyknúť, že štrajk je normálnou reakciou skupín ľudí, ktorým reformy zoberú peniaze alebo prácu. Je to tak všade vo svete a ignorovať, to znamená robiť si problémy navyše. Štrajk železničiarov je príkladom nezvládnutia taktickej stránky presadenia reforiem. Paradoxne sa to môže skončiť tak, že štrajkujúci železničiari nevedomky sami ukážu jednoduchšiu a lepšiu cestu, ako ozdraviť drahé a zadlžené železnice.
Snaha ministra redukovať ich náklady je síce pochopiteľná, ale evidentne zabudol, že presadzovanie reforiem musí prirodzene naraziť na odpor. Dovolil, aby ozdravenie železníc režírovali železnice samy, a tie si zvolili spôsob, ktorý má ďaleko od taktiky zaručujúcej úspech.
Hoci regionálne trate sú príkladom nehospodárnosti - veď na jednu korunu tržby potrebujú 26 korún nákladov - v absolútnom meradle robia len zlomok zo strát, ktoré každý rok vytvára železnica. Je to ľahko zrozumiteľný argument, ktorý si osvojili aj inak neschopní odborári a aj vďaka nemu vytreli pred ľuďmi zrak ministrovi aj vlastnému manažmentu.
