Szilárd Borbély: Vydedenci. Mesiáš už odišiel. (prel. Magda Takáčová. Kalligram, 2015)
Beckettovo Čakanie na Godota nesrší práve optimizmom, aj keď ide o absurdné divadlo, v ktorom nie je núdza o mrazivé a občas aj čiernohumorné situácie vyplývajúce z beznádeje. Ale štipka tej nádeje tam predsa len je, lebo čakanie je predsa len čakanie, nádej.
Vydedenci Szilárda Borbélyho sú v beznádeji o krok ďalej. Ten Mesiáš, spasiteľ, Godot, ak chcete, tak ten tu už bol. A radšej odišiel.
Jazyk ohlodaný na kosť
Prvé, čo vás nepochybne zaujme, je neuveriteľne silný jazyk knihy. Na kosť ohlodané jednoduché vety, slová, ktoré pôsobia ako strohé konštatovania faktu. A je jedno, či ide o zabíjanie malých holúbkov, pozorovanie súlože opitého otca s matkou, rozprávanie o smrade inkontinentnej prastarej matky, či príbehy o dedinských čudákoch, jazyk je prosto strohý, presný. Pritom každé slovo, slovné spojenie pôsobia ako vyrezané skalpelom, spolu však tvoria báseň o živote. A smrti.
Borbély bol básnikom a aj keď písal román, svoje lekárnické váhy citlivého majstra a vládcu jazyka nezaprel a aj absolútnu všednosť a drsnosť dedinského života opisuje ako jedinečnú udalosť: „Vyjdeme von z dvora, zavrieme za sebou rozheganú bráničku. Na verajach ju drží pokrivený drôt. Ako sa zadiera o betón, vŕzga, škrípe. Mama kopne do psa Cigána. Jemne, aby ho to nebolelo.“ Pár viet a atmosféra zmaru, bezvýchodiskovosti, urputnosti i bolesti žitia je na stole vo svojej existenciálnej nahote.
Kto bol Szilárd Borbély
Keď vlani vo veku 50 rokov spáchal Szilárd Borbély (1963 – 2014) samovraždu, nastalo v maďarskej literatúre úctivé ticho, ktoré vyplývalo skôr z ľútosti nad smrťou než z prekvapenia z odchodu. O tom, že tento osamelý básnik, prekladateľ, literárny historik trpel depresiami, sa vedelo. A jeho jediný román Vydedenci sa začal vnímať tak trochu ako list na rozlúčku, spoveď o svete, v ktorom nie vždy jestvuje zmysel.
