Ešte sa to nemusí zdať zjavné, ale po mesiacoch démonizovania utečencov a migrantov sa stredoeurópski politickí vodcovia pripravujú na prijatie tisícov z nich. Výsledok je dobrá vec, ale nedostatok vízie a politického vodcovstva v tejto oblasti znamená, že tu nastane viac problémov, než je nutné.
Politická rétorika sa teraz stále viac zameriava na odpor voči kvótam, nie voči samotným utečencom, a vodcovia v strednej Európe chcú, aby ste im uverili, že toto je od samého začiatku ich zásadné stanovisko. Slovenský premiér nedávno hovoril o tom, že pri debate v Bruseli teraz ide o boj o pravidlá EÚ a o uistenie sa, že sa budú dodržiavať, akoby jeho celkom neopodstatnené vyhlásenie, že 95 percent utečencov je ekonomicky motivovaných, ani nebolo nikdy zaznelo.
Inými slovami: Fico a ďalší argumentujú, že problém od začiatku nebol o utečencoch ako takých, ale skôr o koncepcii kvót, a zvlášť o obávaných „povinných kvótach“. Háčik je v tom, že kvóty nikdy neboli povinné, keďže sa vyžaduje súhlas členských štátov EÚ s účasťou na nich. A to zodpovedá skôr definícii dobrovoľnosti. Fakt, že odpor V4 voči plánu kvót blokuje jeho uplatnenie, len dokazuje, že nie je povinný.
Pri politickej komunikácii nazývame takéto čosi „argumentom strašiaka do maku“ a politici ním vytvárajú zdanlivého oponenta, proti ktorému bojujú, a tým odpútavajú pozornosť od aktuálneho diania. V tomto prípade umožňuje vládam V4 oznámiť voličom, že sa postavili za národné záujmy, hoci zároveň prijímajú skoro rovnaký počet utečencov.
