Autor je filmový teoretik a kritik
Normalizáciou sa v dejinách Československa nazýva obdobie od roku 1969 až do polovice osemdesiatych rokov. Pod týmto heslom začali dogmatickí komunisti upevňovať svoju moc a vracali pomery v krajine do koľají, ktoré oni pokladali za normálne, teda späť od reforiem k strnulému dogmatizmu päťdesiatych rokov. Takto opisuje normalizáciu Dušan Kováč v Dejinách Slovenska.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch malo Československo nielen sovietskych legálov na veľvyslanectve ZSSR, ale aj predstaviteľov KGB v jednotlivých zložkách a správach ZNB. Títo „priatelia“ už síce formálne nezasahovali ako v 50. rokoch, ale dostávali dokumentáciu a „radili“. Zároveň sa obraz bezpečnostných zložiek formoval podľa ideologického vzoru ZSSR.
Toto formovanie bolo podmienené všeobecnou a tvrdou indoktrináciou aparátu ČSSR v zmysle hesla „proti exilu a disentu“, ktorý to prenášal ďalej a ovplyvňoval kultúru ako vhodný kanál na ďalšiu indoktrináciu obyvateľstva. Aktívne operácie Rezeda, Ulyxese, Rudolf, Repo a mnohé ďalšie boli reálne a často aj úspešné. A odrážali sa vo výtvarnom umení, literatúre, filme...
Československý televízny seriál Tridsať prípadov majora Zemana je príznakom tejto situácie – príkladom, ako sa falošná proklamácia o histórii vydávala za síce iluzívnu, televíznu realitu a zároveň ju maskovala. Nikdy sa nedozvieme, koľko obyvateľov ČSSR bralo historky mjr. Zemana vážne a koľko sa na nich smialo. Veci sa dramaticky menia koncom osemdesiatych rokov.
