Peter Mikuláš v Mozartovej opere Cosi fan tutte. (Foto: ČTK)TEXT: Peter Mikuláš
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Peter Mikuláš, operný spevák, otec troch dcér.
[/content]
A hoj, Peťo
Tie moje cesty bývajú dosť nuda. Vlak sa hodiny vliekol ako šedý slimák z á do bé, samá výluka na trati, od skorého rána šedý deň, z okna tieň, ale nádej nehynie, navečer jej dačo pekné darujem. Na predstavení v Prahe jej v maringotke Opera vystrelím valentínsku ružu červenú.
Zobudila ma až tma tunela. Z metra som odhrkotal po mačacích hlavách, vlečúc na obojku svoj verný modrý kufor a zrazu na námestíčku počuť obrovské modlenie. Z diaľky sa mi zdali ako trieda japonských gymnazistov, zhluknutých ich bolo zo tridsať, ale zblízka v ich strede dakto na plné pľúca kričí: OTČE NÁŠ, JENŽ JSI NA NEBESÍCH. Prvý pohľad sklamal, gymnazistov na výlete nebolo, podrobnejší druhý zistil, že sa tu dnes dakto vymyká. Nie však pre Otčenáš, ale preto, lebo sa z ich kruhu jeden odčlenil ako odťatá kôra stromová a bezvládne zaboril nos do žulových kociek.
Poznáš to, Peťo, podobne, ako keď chceš, aby ti vrece s žitom stálo bez opretia, doplna plné a zrazu spraví kvac a máš problém. Tomuto tam ešte aj nohy nadleteli, tak sa zrútil. Začali ho tí okolití modliaci sa ťahať za kabát, nech sa postaví. POSVĚŤ SE JMÉNO TVÉ..., ale uvoľnené vrece zdvihnúť nie je žiaden špás. Keď sa to asi trom dáko po biede podarilo, veľký význam to nemalo, hrozilo nové nakláňanie, zemskosť toho na mol opitého príťažlivosťou stále k sebe ťahala. Avšak ležať na nej nesmel, prechladol by, veď bol dosť mínusový februárový deň.
