Je dobré, ak môžeme hlásať rôzne názory. Ale mali by sme vedieť, aké myslenie pri tom používame.
Akým spôsobom ľudia myslia? A k akým dôsledkom takéto myslenie vedie?TEXT: Tomáš Prokopčák, FOTO SME: Jozef Jakubčo
D emokracia je zaujímavá záležitosť. Dáva priestor slobodám, vrátane slobody hlásať čudné veci.
To je dobré. Je dobré, ak môžu ľudia vyjsť do ulíc a hovoriť takmer čokoľvek, ak to teda neporušuje nejaké zákony a asi aj základné pravidlá slušnosti. Môžu pochodovať a predkladať trebárs náboženské názory, trvať na starých tradíciách aj hodnotách - i keď, paradoxne, za túto slobodu musia poďakovať (prakticky) antináboženskému hnutiu zrodenému pred 18. storočím.
Problém však môže nastať, ak sa tieto názory chcú stať univerzálnymi pravidlami a jediným možným návodom, ako žiť. Obzvlášť v prípadoch, ak je ich jediným argumentom viera.
Vtedy je zaujímavé spýtať sa, ako vlastne viera funguje? Prečo vôbec veríme? A čo s tým všetkým vieme urobiť?
Príroda v nás
Prvé dôležité konštatovanie znie, že naša viera je vrodená.
[content type="citation"]Na začiatku stoja vrodené predispozície, ktoré už u detí končia konštrukciami všemocných, vševediacich bytostí.[/content]
Presnejšie, náchylnosť veriť v rôzne veci, dokonca nadprirodzené bytosti nás sprevádza už odmalička. Podľa aktuálneho vedeckého poznania a experimentov sa zdá, že tendenciu veriť majú už deti.
Ukazuje sa, že viera súvisí s tými časťami našej mysle, ktoré sa
