Preskočme kapitolu s kvótami a skúsme si predstaviť, že na Slovensko prišlo pár tisíc utečencov. Viaceré návrhy sa obmedzili na triedenie „skutočných“ utečencov od tých, ktorí prichádzajú za lepším životom z nefunkčných štátov alebo nevýkonných ekonomík.
Namiesto preberania hrachu od šošovice by sme sa mohli začať rozprávať o samotnom pobyte ľudí zo Sýrie či z Iraku u nás. Z jednej strany ešte rezonuje „nezostanú u nás“, kým z druhej sú tu obavy z integrácie.
Ak zodpovední dnes argumentujú, že investovať do možných azylantov sa neoplatí, pretože sa posunú ďalej na západ, možno by sme si mohli predstaviť azyl ako formu štipendia. Prestížne štipendiá či granty si bežne kladú podmienky na príjemcu. Napríklad časový limit, ktorý človek má stráviť v krajine a na čom sa má podieľať.
Ďalší spôsob, ako sa dá rozmýšľať o začleňovaní na obojstrannú spokojnosť, by mohol fungovať ako „výchova exilovej inteligencie“ (Irina Molodikova). Ak sa aj časť týchto ľudí vráti domov či presunie inde – ako to robia aj slovenskí študenti v zahraničí alebo kedysi predstavitelia exilu –, budú našu krajinu lepšie poznať a mať k nej vzťah.
Spolupráca v rozličných oblastiach je často vecou osobných kontaktov a sympatií, takže Slovensko prostredníctvom týchto ľudí rozhodí siete zase ďalej – obchodné, kultúrne, osobné. S trochou zveličenia možno vychováme pre Sýriu či Irak ich Štefánika.
