Petr Kostohryz hovorí z utečeneckého tábora v Jordánsku: My riešime iba následky krízy. Jej príčiny môžu ovplyvniť politici, ktorí sa k tomu nemajú.
Petr Kostohryz v utečeneckom tábore Zaatari v Jordánsku. (Foto: Archív Petra Kostohryza)TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
P etr Kostohryz (42) sa narodil v Tepliciach, kde maturoval na miestnom gymnáziu. Potom vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. Od roku 2002 pôsobí v zahraničných humanitárnych misiách OSN a mimovládnych organizáciách. Pracoval v Čečensku, Afganistane, Pakistane, Južnom Sudáne a v Sýrii. Od leta 2014 je riaditeľom jordánskej pobočky nórskej mimovládnej organizácie Norwegian Refugee Council.
„Bojíš sa moslimov?“ Opýtala som sa ho počas našich rozhovorov na diaľku (ja v malej dedinke na východ od Prahy, on v Zaatari, v jednom z najväčších utečeneckých táborov na svete v Jordánsku). Aj na tú vzdialenosť som cítila, že táto otázka mu pripadá účelová, primitívna a vlastne celkom hlúpa.
Lenže ja som ju musela položiť. Lebo strach z moslimov prevtelený do ostnatých drôtov a nepriateľských rečí v krčmách o nevzdelanej mohamedánskej luze hýbe teraz stredoeurópskou politikou a je prítomný aj v našich hlavách, srdciach a domácnostiach.
Moje novinárske a jeho humanitárne cesty sa stretávali často tam, kde sa niečo dialo. Boli sme spolu na mnohých bojiskách - myslím, že mu museli prejsť rukami milióny utečencov.
[content type="citation"]Len tento rok v septembri vyradila OSN asi 230-tisíc utečencov zo zoznamu príjemcov finančnej podpory, pretože na ňu nie sú peniaze.[/content]Petr Kostohryz sa pôvodne vôbec do tejto visegrádskej na seba sústredenej diskusie púšťať nechcel. Nemienil sa zapojiť do verejnej debaty o tom, ako sa na nás hrnú hordy za utečencov prezlečených bojovníkov Islamského štátu. Ani ako moslimovia nevedia splachovať, pretože doma nemajú WC, a to že je taká kultúrna priepasť, ktorú našinec jednoducho neprekoná.
„Nemám strach z moslimov. Prežil som desať rokov v rôznych moslimských spoločenstvách, mám stovky moslimských kamarátov. Na druhej strane chápem strach iných. Pretože u nás sa zrazu vyrojili davy odborníkov na islam, ktorí si vyberú citát z Koránu, aby poukázali na zlobu druhého najväčšieho svetového náboženstva. Pritom nedokážu rozlíšiť základné rozdiely medzi jednotlivými prúdmi islamu, prípadne medzi Arabmi a Peržanmi. Sám nie som žiadny odborník, ale občas mi naša domáca 'debata' o islame pripadá, ako keď si v USA pletú Slovensko so Slovinskom alebo Česko s Čečenskom.“
Dobre. Nemáš strach, to ja tiež nie. Ale žiješ medzi moslimami už niekoľko rokov. Treba ti aspoň niečo prekáža: že sedia na zadku a klebetia, že nepijú pivo...
„Aj v moslimských krajinách žije veľa sekularizovaných ľudí. Medzi mojich kamarátov patria ateisti aj ľudia, ktorí sa modlia päťkrát denne. S moslimskými ženami sa smejeme nad rovnakými témami ako s mužmi, nikto nikoho nemláti ani nepotláča, fungujeme v normálnom spoločenstve. Zaregistroval som aj starosť o rovnoprávnosť žien, čo znie z krajiny, kde je podľa štatistík 40 percent žien obeťami domáceho násilia, ako dôležitý fakt. Moslimská spoločnosť je štruktúrovaná inak než spoločnosť postavená na kresťanských hodnotách. Nezaregistroval som však napríklad, že by naše ženské koordinátorky, ktoré majú nezriedka na starosti desiatky starších mužov, mali menej rešpektu ako ich mužské náprotivky. Často je to naopak.“
Pracuješ v susedstve Sýrie už pár rokov. Rozdávate ľuďom hygienické potreby a snažíte sa im urobiť život v utečeneckých táboroch znesiteľnejším. Nie je to frustrujúca práca, ktorej výsledkom je dnes exodus Sýrčanov do Európy?
„Počas posledných štrnástich rokov som sa sťahoval osemkrát z jednej krajiny do druhej.
