Autor je filozof a vysokoškolský učiteľ
Myslime na to všetko! A nielen 1. októbra - počas Medzinárodného dňa seniorov.
Naša spoločnosť – usudzujúc aspoň podľa mainstreamových periodík – je priam posadnutá vekom. Takmer každá správa, reportáž, rozhovor sú pri spomínaní osôb sprevádzané uvedením ich veku.
Možno to nejako súvisí s ďalšou spoločenskou mániou, a tou je kult mladosti: treba za každú cenu ostať čo najdlhšie mladý, lebo takýto človek je nielen spravidla zdravší, krajší, výkonnejší a produktívnejší, ale akoby automaticky aj osvietenejší, rozumnejší a tiež politicky rozhľadenejší a progresívnejší.
Naopak, staroba sa spája nielen s neproduktívnosťou, nemohúcnosťou, ale aj s fyzickou mrzkosťou a duševnou mrzutosťou až intelektuálnou slabomyseľnosťou a politickým konzervativizmom.
Netvrdím, že rozdiely medzi starými a mladými vôbec neexistujú. Starí alebo starší ľudia majú určite svoje špecifiká, a jedným z nich je aj postupné oslabovanie fyzických i duševných schopností. Starých, resp. starších a mladých často takisto oddeľuje rebríček hodnôt a názorov na svet, čo objektívne vyplýva z ich odlišného sociálneho postavenia a rozdielnych životných skúseností.
Čo mi však prekáža, to je generalizácia, uniformita a všetky stereotypy a predsudky, ktoré si najmä naša západná (a ešte užšie slovenská) spoločnosť vytvorila o starobe a starých ľuďoch.
Staroba – choroba?
Na jednej strane lekári na celom svete donekonečna presviedčajú, že staroba nie je žiadna choroba a že všetko je v našich rukách. Na druhej strane sa zdá, že ani lekári tomu celkom neveria a že staroba v istom zmysle „chorobou“ naozaj je.
Faktom je, že čím je človek starší, tým viac sa spomaľujú jeho telesné a duševné pochody, zhoršuje sa mu pamäť, sluch, zrak, znižuje sa jeho aktivita, imunita atď. Ale zároveň je pravdou aj to, že nie každý starý človek musí byť hluchý, slepý, bezvládny.
