Orlando Figes, Revolučné Rusko, Premedia 2015
Orlando Figes nakreslil pomyselný storočný oblúk od roku 1891, keď sa verejnosť po prvý raz ocitla na hrane konfliktu so samoderžavím, až po rok 1991, vtedy padol sovietsky režim.
Revolúcie sú atraktívne. Pre aktérov (ak v nich neprišli o život) aj pre tých, ktorí o nich píšu. Orlando Figes vo svojej knihe o revolučnom Rusku 20. storočia ukazuje, že zaujímavé je práve „to“ medzi revolúciami. Hoci revolúcie majú tendenciu vysmievať sa z logiky, skúmanie medzirevolučných udalostí ju do kroniky revolúcií vracajú.
Revolúcia ako reťazec individuálnych tragédií
Figes nie je z tých, ktorí sa narýchlo chcú zviezť na módnej vlne písania o Rusku. Britský historik a profesor na Birkbeck College a University of London už od roku 1989 píše o novodobej ruskej histórii. Umne kombinuje záujem o sociálny kontext udalostí s naratívnym talentom.
Tento prístup je evidentný predovšetkým v jeho štúdii A Peopleʼs Tragedy (1996). Píše o období od roku 1891 až po Leninovu smrť. Udalosti ilustruje na konkrétnych ľudských príbehoch. Všíma si Rasputina, spisovateľa Gorkého, generála Brusilova a ďalších. Chce predstaviť revolúciu nie ako postup abstraktných síl a ideológií, ale aj ako reťazec individuálnych tragédií.
Kritici zľava v reakcii na túto knihu namietali, že konzervatívec Figes hodnotí Lenina príliš jednoznačne a ignoruje revolúciu ako kolektívny čin širokých más. Ďalší ho označili za tzv. revizionistického historika, lebo sa usiluje vysvetľovať politické hnutia v pojmoch sociálnej histórie. V každom prípade The Times Literary Supplement zaradil knihu do stovky najvplyvnejších kníh od vojny.
