Skutočnosť, že Slovensko nemá žiadnu opozíciu, sa prejavila v spojitosti s utečeneckou krízou. Dôsledky tohto javu sú však oveľa závažnejšie. Postoj vlády opierajúci sa v tomto prípade aj o väčšinu opozičných strán vháňa krajinu do izolácie porovnateľnej s érou Vladimíra Mečiara.
Pritom takéto vážne dôsledky krajina riskuje pre problém, ktorý sa ho zatiaľ prakticky netýka. Určite je v celkom inej pozícii také Maďarsko, cez ktoré tohto roku prešlo viac než 200-tisíc utečencov. (Paradoxne sa počas tohto obdobia negatívne postoje verejnosti k utečencom značne oslabili.)
Slovensko, ktoré v roku 2004 prijalo viac než 10-tisíc imigrantov, dnes robí trápny cirkus pre pár stovák či tisícov ľudí, ktorí zatiaľ ani neprišli.
Smutné je, že sa na politickej scéne nenašiel výrazný hlas zastupujúci nepochybne veľkú skupinu občanov, ktorí – aby bolo jasné – sem nelákajú utečencov ani islam, len jednoducho tvrdia, že k ľuďom, ktorí sú na úteku, sa treba správať ako k ľuďom. To po prvé. A po druhé, že ak je už Slovensko členom EÚ, tak má prijímať nielen miliardy z eurofondov, ale aj nejakú zodpovednosť. Žiaľ, takto civilizovane a pragmaticky uvažujúci voliči sú politicky bezprizorní a to je tragickejšie, než sa zdá.
