Je také ľahké súhlasiť s novými rozvojovými cieľmi, ktoré si na najbližších pätnásť rokov určila OSN. Veď kto by nechcel svet bez chudoby, kde bude mať každý prístup k vzdelaniu, kde sa všetci dohodnú, ako sa budú starať o planétu? Najmä ak o tom hovorí sympatický pápež či pakistanská školáčka, ktorá takmer zomrela, keď na ňu zaútočil Taliban len preto, lebo chcela naďalej chodiť do školy.
Nebyť za by bolo považované za takmer až neľudský postoj. A potom sa zrazu dostávame k praktickým veciam. K peniazom. Bohatý svet sa už pred 15 rokmi zaviazal, že bude dávať 0,7 percenta svojho HDP na pomoc tým chudobnejším.
Slovensko sa k tomu hlási tiež, no neplní to ani zďaleka, spomedzi krajín OECD sme naspodu a na rozvojovú spoluprácu dávame menej ako 0,1 percenta HDP.
