Autor je spisovateľ
Jestvuje akási tajomná príbuznosť poézie a botaniky – básnici to potvrdzujú aj svojimi pseudonymami – Ján Čietek si dal meno Ján Smrek, Rudo Sloboda sa štylizoval ako Narcis, a nedávno som sa zoznámil s poetkou, ktorej čas s hľadaním botanického pseudonymu ušetrili už rodiča: dali jej krstné meno Ruženka, ktoré sa pekne hodí k jej priezvisku Šípková.
Stretli sme sa 15. septembra na Dni (akože inak) nezábudiek. Ruženka Šípková mi venovala zbierku básní „V pôvodnom znení s pilulkami“ – a keď som si ju prečítal, užasol som. Tá Ruženka vie, čo je poézia – a na to, aby to dala najavo, jej stačí minimum slov.
Napríklad takáto nezábudka: „Rada by som bola / ostrieľaným človekom / žiaľ /zatiaľ som iba / strelená.“
Alebo takáto: „Čakám / na dedkovo leto / báb mám / plné zuby.“
Hneď po prečítaní som poprosil novinárku Olinku Valentovú, ktorá mi Ruženku predstavila: „Tlmočte, prosím vás, moju vďaku tej Ruženke Šípkovej za knižku, čo mi venovala... O jej veršoch platí: čo riadok, to básnický nápad, a ani jedno zbytočné slovo. Jej verše patria k tomu najlepšiemu, čo sa objavilo v súčasnom slovenskom umení.“
A čo záhrada nechcela – ubehlo iba pár dní, a na štúrovskom podujatí v piešťanskej knižnici som mal 23. septembra príležitosť vypočuť si neštúrovsky spievajúceho básnika – inak tiež lídra skupiny Slniečko – Petra Remiša a jeho pieseň Rajčiny. Takto sa začína:
