Autor je publicista
V klimatizovanom vlaku zo Žiliny do Popradu si príjemná šesťdesiatnička výborne porozumie s českým turistom v strednom veku. Kým sa debata rozbehne a zvrtne na tému utečenci, človek nestihne ani podať lístok sprievodcovi. Na pretras postupne prídu rozdielne kultúrne hodnoty, šatky na hlavách, podobnosť s našimi „neprispôsobivými“. Občas padne poznámka o inej rase a nemožnosti s nimi vychádzať.
Nie že by toto bola výnimka. Podobné debaty sú akosi na dennom poriadku, či chcete, či nie. Človek si v tom našom Visegráde zvykne. V lepšom prípade z času na čas ktosi zašomre, že „strach je zlý radca“, a debata pokračuje, ako by sa nechumelilo. Potom je celkom zaujímavé pozorovať, ako s nami dokáže lomcovať strach z čohosi neznámeho. Ako výrazne nás ovplyvňuje čosi, čo sme videli len v televízii, a o čom vieme v zásade len to, čo sa nám odvážili povedať politici v rádiu či novinách. Veľa z toho je však zbytočný strach.
Čoho sa báť netreba
V prvom rade môžeme všetci pokojne spávať, pretože o prácu nik nepríde. Neprídu k nám totiž ani žiadni ekonomickí migranti.
Nedávno prijaté prerozdelenie utečencov sa týka len osôb pochádzajúcich z niekoľkých vybraných krajín. A to tých, ktorých obyvateľom priemerne aspoň v troch štvrtinách prípadov nakoniec azyl udelia. Inými slovami, ide o ľudí, ktorým doma reálne hrozí prenasledovanie a nebezpečenstvo. Váhavcom pripomeňme, že za to dostaneme 6000 eur na hlavu.
