livosti a kauza odpočúvania úškľabok koaličnej nedôvery.
Najhoršia je kauza odpočúvania. Jednak nám potvrdzuje, čo sme vedeli už v roku 1999, že aj za Dzurindovho vládnutia sa protizákonne odpočúva, okrem toho, čo je hádam ešte horšie, že nielen výstupy, ale aj vstupy do databáz možno pokojne zneužívať.
Vojna v Iraku je vôbec najťaživejším problémom vládnej koalície a operetné zľahčovanie konfliktu, revanie myši, tiahnucej do boja proti ríši zla, je rovnako nebezpečné ako na druhej strane tradičný appeasment.
Oba problémy prekryli však kľúčový problém vládneho programu. Vláda sa dostáva do vnútorného rozporu. Používa silnú reformnú rétoriku, plnú krasorečnenia o nevyhnutnosti reforiem, no len po ich dvere. Tam, kde sa reformná rétorika dotkne krasorečníkov, menia sa na zaťatých odporcov reforiem, skrývajúcich sa za figový list pseudoargumentov.
Pritom platí jednoduchá úmera: úspech vlády závisí od úspechu reforiem. Podstatné je však, za akých okolností môžu vôbec byť úspešné.
Rovno si povedzme, že reformy budú môcť byť úspešné len vtedy, keď budú vzájomne prepojené znižovaním daní a odvodov, čo nemožno oddeliť od zefektívnenia verejných financií, lebo aj to, čo získame a ušetríme na daniach, pohltí väčší pažerák byrokracie. Rovnako však nemožno pokladať za reformu vyťahovanie peňazí od ľudí v sociálnej sfére, v zdravotníctve a v školstve, pokiaľ nebudú dostávať za svoje peniaze lepšie služby ako doteraz.
A teraz niekoľko konkrétnych čísiel, na ktoré vládny program akosi pozabudol. V ekonomickej oblasti sa kritérium úspešnosti pri daniach a odvodoch rovná, maximálne 16 % daň z príjmu, zníženie povinných odvodov na 33 % z objemu miezd, jednotná sadzba DPH 17 %, zrušenie dane zo zisku. Vo verejných financiách je to zníženie prerozdeľovania cez verejné financie na 35 %, zrušenie dotácií, zrušenie vládnych záruk, znižovanie až odstránenie štátneho dlhu. V oblasti privatizácie je to rýchla a úplná privatizácia majetku štátu v podnikaní.
