Autor je nezávislý novinár, pôsobí v Londýne
Boli by sme uprednostnili referendum ako v Quebecu a Škótsku, ale jediný postup, čo nám ostal, bolo nakoniec zorganizovať tieto voľby. Takto zhodnotil víkendové udalosti Artur Mas, predseda krajskej vlády Katalánska. Takže voľby, ktoré sa konali v nedeľu v najbohatšej španielskej provincii, ako dodal, by sa mali považovať za referendum o nezávislosti – a on ho vyhral.
Nebolo to však výrazné víťazstvo: strany podporujúce nezávislosť potrebovali 68 kresiel na väčšinu v 135-člennom krajskom parlamente, a získali ich 72. No tak či onak to bolo víťazstvo a Mas hovorí, že jednostranne vyhlási Katalánsko za nezávislé v nasledujúcich osemnástich mesiacoch na základe tohto hlasu.
Katalánsko by to iste zvládlo ako nezávislý štát: je asi rovnako veľké ako Švajčiarsko, so zhruba rovnakým počtom obyvateľov (7,5 milióna). No existuje pochybnosť, či by Španielsko súhlasilo s priateľským rozvodom – a ešte väčšia pochybnosť, či by väčšina katalánskych voličov naozaj hlasovala ,áno', keby došlo k skutočnému referendu o nezávislosti.
Jednostranná nezávislosť?
Ako vo väčšine prípadov aj katalánske vidiecke volebné obvody majú menej voličov než mestské, a práve v tých vidieckych je podpora pre nezávislosť najsilnejšia. Strany podporujúce nezávislosť majú väčšinu kresiel, ale získali len 48,7 percenta hlasov.
Preto je Masova parlamentná väčšina chatrným základom na také významné rozhodnutie ako rozloženie Španielska, ale on v ňom aj tak pokračuje. Tvrdí, že začne ihneď budovať inštitúcie nezávislého štátu - diplomatickú službu, národnú banku, daňový úrad a ozbrojené sily – a vyhlási jednostranne nezávislosť do pol druha roka.
To však vyvolá vážnu konfrontáciu s Madridom oveľa skôr než za jeden a pol roka, keďže vytváranie takýchto separátnych inštitúcií je proti španielskym zákonom.
Mas však argumentuje, že nemá na výber, len pokračovať bez referenda, keďže španielska vláda odmieta uznať referendum s odôvodnením, že ústava nedovoľuje krajom robiť jednostranné rozhodnutia o suverenite.
Ako by dopadlo referendum?
Španielsky premiér Mariano Rajoy namiesto toho ponúka referendum, v ktorom by celá krajina hlasovala o katalánskej nezávislosti. Tento zvláštny postup obhajuje tým, že oddelenie Katalánska by ovplyvnilo celé Španielsko, keďže tento kraj má 16 percent celkového obyvateľstva a pätinu španielskej ekonomiky.
Prirodzene, táto možnosť sa nijako nepáči separatistickým vodcom, ale neústupčivosť Madridu im poskytuje zámienku, aby pokračovali aj bez referenda, v ktorom by možno utrpeli porážku.
V nedávnej minulosti by ho naozaj boli väčšinou prehrali, hoci podpora nezávislosti kolíše v čase: v roku 2010 bola pod 40 percentami, v rokoch 2012 až 2013 narástla na niečo vyše 50 percent. A podľa najnovších prieskumov je znovu okolo 40 percent. Separatisti nemôžu ani predpokladať, že by sa vrátila naspäť k polovici voličov na základe nedeľňajšieho hlasovania. Väčšina strán bojujúcich za nezávislosť je totiž politicky naľavo a niektorí ľavicoví voliči ich podporujú, čo však nemusí znamenať, že by automaticky podporovali nezávislosť.
Bombardovať Barcelonu?
Argumenty za nezávislosť – aj proti nej – sa často uvádzajú v ekonomickom zmysle, ale je veľmi nepravdepodobné, že by nezávislé Katalánsko zažilo na jednej strane hospodársku katastrofu alebo zlatú baňu na strane druhej.
Nezávislosť je v zásade emocionálna záležitosť, nie ekonomická – a u katalánskych nacionalistov ide o veľmi silné emócie.
