SME

Strach náš každodenný. Čoho sa najviac bojíme?

Strach náš každodenný. Čoho sa najviac bojíme?

Ak náš strach neskrotíme, spriatelí sa s hnevom a naše svety vyľudní. Taký svet sa nám bude zdať ešte nepriateľskejší.

TEXT: Beata Balogová

[content type="longread-pos" pos="left"]

Dnes píše Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME.

[/content]

O d narodenia nosíme v sebe svoj strach. Deti ho majú občas taký veľký, že ledva ho ich malé telá unesú. Strach dospieva s nami. Nie je nevyhnutne naším nepriateľom. Čaká len na to, aby sme ho skrotili a mohol nám slúžiť. Ak to nedokážeme, on bude naším pánom.

Bojíme sa bolesti, ktorá preniká do kostí, a poníženia, ktoré otvorí ranu na duši. Desia nás nemohúcnosť, bezvládnosť a samota bez konca. A smrť. Nielen tá naša. Bez ohľadu na to, aké modlitby naši rodičia odriekavali, ten strach je spoločný.

Niekedy človek zdedí svoj strach a časom ho prekoná ako osýpky v detstve. Ak nie, tak ten ho prerastie ako korene storočného stromu a rozhodne, či bude kráčať životom vzpriamene, alebo s ohnutým chrbtom.

Náš strach môže byť malý a rozptýli ho rozhovor s priateľom. Môže byť aj zaslepený, a tak nás o tých priateľov oberie. Niekedy je strach paralyzujúci. Nedovolí nám ani len dýchať, a tak sa mu odmietame pozrieť do očí. Môže to byť skutočná hrozba, ale môže to byť aj tieň naježenej mačky za závesom. Strach nás niekedy učí rýchlo. Ale občas ho musíme skúmať dlho ako laborant vzorky vírusu.

Ak náš strach neskrotíme, on sa spriatelí s hnevom a naše svety vyľudní. Taký svet sa nám bude zdať ešte pustejší a nepriateľskejší.

Tváre strachu

Terézia žila v minulom storočí v malej dedinke blízko slovensko-maďarských hraníc. Ľudia nechápali, ako sa v scvrknutom tele môže rodiť toľko hnevu, že ho sedemdesiatročná žena dokáže rozosievať celé dni. Pre ľudí, ktorí sa podľa nej previnili, žiadala pestrý výber Božích trestov a pekelných utrpení. A jej svet bol plný takých, čo si tresty zaslúžili.

Hnevala sa na tých, čo sa nemodlili, a na ženy, ktoré si maľovali ústa. Mala z nich strach. Hovorievala, že človek, ktorý sa nemodlí, je schopný aj iných darebáctiev.

Bála sa Slovákov, Rusov a Rumunov. Myslela si, že jedného dňa príde úradník, ktorý bude hovoriť jazykom, ktorému nebude rozumieť, a zoberie jej záhradu so starými jabloňami. Tak ako to po vojne urobili komunisti.

Pomaly vyľudňovala svoj svet, v ktorom nakoniec ostal len jej chorý manžel, o ktorého sa starala. Pre dedinčanov bolo vcelku jednoduché sa pred jej hnevom chrániť: zrýchlili krok pred jej bránou, aby s ňou nemuseli hovoriť.

Terézia nemala telefón, počítač, e­mailové konto alebo profil na sociálnej sieti. Nemala ani len televízor. Vo svojich obavách bola izolovaná a jej strach mal korene v spomienkach a príbehoch, ktoré si dedinčania rozprávali. Svoju frustráciu nemohla neobmedzene rozosievať a málokto jej mohol pomôcť skrotiť jej strach.

Krv

Koncom sedemdesiatych rokov sa v Lučenci rozšírila fáma, že jehovisti odchytávali deti a odoberali im krv. Bola neskorá jeseň. Ľudia sa mali vyhýbať okoliu cintorína a rodičia nemali dovoliť, aby deti chodili bez dozoru zo školy. Žiadne dieťa z našej školy v tom čase nezmizlo a o jehovistoch sme vlastne nič nevedeli. Ale nebolo to podstatné pre príbehy, ktoré menili tmu za oknom bytu na nepriateľskú hmotu.

Príbehy cudzincov, ktorí spúšťali ľuďom žilou alebo unášali deti, sa vynárali aj v čase, keď moji rodičia dospievali. Cudzinci boli bez mien a bez tváre, akísi novodobí upíri, ktorí prichádzali z diaľok a obývali šero.

Nepísalo sa o nich v novinách a nepoznám nikoho, kto by ich bol stretol, ale ten zvláštny strach, ktorý skľučoval detskú dušu po zotmení, si dodnes pamätám.

Vojna?

Štyridsiatnik Dávid žije v jednom z tých malých slovenských miest, kde sa život väčšinou pokojne vlečie. Nie pre Dávida. Je presvedčený, že v Európe je už vojna, ktorá prišla s tisíckami utečencov. Za hranicami Slovenska vidí mladých mužov, islamistov, ktorí vraj agresívne hlásajú, že chcú meniť „impotentnú Európu na svoj obraz“.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Poriadne drahý liek (Vico)

Karikatúra Fedora Vica na utorok

Poriadne drahý liek (Vico)

Keď Jaroslaw vtáčka chytá... (Sliacky)

Poľská karikatúra Mikiho Sliackeho na pondelok

Keď Jaroslaw vtáčka chytá... (Sliacky)

Piliere našej ekonomiky (Vico)

Karikatúra Fedora Vica na sobotu

Piliere našej ekonomiky (Vico)

Lolek a Bolek (Mandor)

Mandorova karikatúra

Lolek a Bolek

Ešte sme tu my! (Sliacky)

Karikatúra Mikiho Sliackeho na štvrtok

Ešte sme tu my! (Sliacky)

Neskoro, ale predsa (Vaněk)

Karikatúra Róberta Vaňka na stredu

Neskoro, ale predsa (Vaněk)
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop