Moskva, koniec októbra 1993. (Foto: Profimedia)TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novin.
[/content]
P ostavila sa pred kameru, zdvihla bradu trochu vyššie, než je druhým príjemné, nadýchla sa, otvorila ústa, a kto ju poznal, čakal, že z nej vypadne prúd vášnivých výrazov. Kameraman spustil kameru a v Česku diváci zdvihli oči od rezňov a párkov s horčicou.
Bol to predsa len priamy prenos z centra Moskvy, donedávna mesta symbolizujúceho ríšu zla. V súlade s týmto označením sa tu teraz strieľalo, a to aj z tankov, prebiehali pouličné boje, tieklo veľa krvi a ľudia preskakovali pri úteku do bezpečia mŕtvoly.
Kolegyňa, vtedy spravodajkyňa Českej televízie v Moskve, mala poreferovať o tom, kto v bojoch o moc v Rusku práve víťazí. A koľko osôb sa už toho víťazstva nedočká. Namiesto suchej faktografie vydala vzlyk, potom ešte jeden... a potom sa votrela do českých kuchýň a obývačiek s hysterickým plačom a prehnane emotívnou informáciou, že „tu všade zomierajú ľudia. A zomrel aj Ivan Škopan...“. Hneď po slove „Škopan“ kameraman v obavách o miesto vypol kameru.
Bol rok 1993. V Rusku plnom jadrových hlavíc sa schyľovalo k občianskej vojne. Sovietsky zväz bol oficiálne už minulosťou, staré väzby, zvyky či obvyklé spôsoby riešenia svárov a kríz však zostávali v repertoári politickej elity, armády i milícií.
Rusko na rázcestí
[content type="citation"]Bola to politická kríza, ako má byť. Obliehaniu Bieleho domu predchádzali korupčné škandály, barikády v uliciach, demonštrujúci občania, dlažbové kocky v ich rukách...[/content]Bola som novinárskym uchom vo svorke dravých svetových žurnalistických es, ktoré mali pripravené nepriestrelné vesty a helmy práve pre prípad, aký nastal v septembri a októbri 1993. Nemala som ani jedno, ani druhé, v Moskve som bola len druhý rok a o tankoch som tušila len to, že v nich bývajú štyria sympatickí poľskí vojaci a pes. O ruskej politickej scéne ani to nie.
Pritom sa vtedy odohrávali dejinné udalosti: parlament sa od decembra 1992 hádal s prezidentom Borisom Jeľcinom o to, kadiaľ bude kráčať Rusko. Či po polovičatom komunistickoúradníckom chodníčku, alebo po ceste dláždenej liberálnymi európskymi ideami.
Novinárom by to malo byť jedno. Podľa pravidiel objektívnosti by mal byť novinár nestranným pozorovateľom, niečim ako záznamníkom dejinných udalostí. Bez hystérie by mal opísať, koľko mŕtvol sa okolo neho povaľuje, aby náhodou čitateľa neovplyvnil.
Hoci nedotknutá politickou múzou, chápala som, že parlament reprezentuje sily spiatočnícke, Boris Jeľcin, veľký muž s širokou ruskou dušou a sklonom k nadmernému pitiu alkoholu, je symbolom slobody a pokroku. Hoci ďalší vývoj ukázal, že toto jednoznačné rozdelenie kríva na všetky končatiny, vtedy to tak jednoducho bolo.
Kolegyňa z Českej televízie bola skúsenejšia ako ja. Ivan Škopan nás vedomosťami a umom strčil do vrecka obidve. Novinári zo zahraničných médií mali navyše také technické vybavenie, ktoré nám, postkomunistickým, pripadalo ako sen. Satelitné telefóny (mobilné ešte neboli), prvé počítače, suverénne vystupovanie...
