Slovenské národné divadlo sa tento týždeň pridalo k zbierke nazvanej príznačne Kultúra na rázcestí. Nemali by sme už vlastne hovoriť aj o scestí? Ak totiž dotácie vyčlenené ministerstvom zahraničných vecí na boj proti extrémizmu niekto cielene stopne, ako to urobil Bábkovému divadlu na Rázcestí (BDnR) jeho zriaďovateľ – banskobystrická župa, ide o cenzúru. Napokon, aj kultové Divadlo na korze zaniklo za socializmu formálne len z organizačných dôvodov.
V tomto prípade je situácia ešte prekvapujúcejšia, keďže BDnR nepripravovalo žiadne provokatívne divadlo, chcelo len širšiemu okruhu divákov sprostredkovať autentický odkaz jednej matky svojmu synovi. Chceme v našom štáte azda penalizovať ľudskosť? Nie je náhodou hlavným problémom, že predmetný syn nie je dostatočne biely?
List čiernemu synovi
„Aké to bolo porodiť čierne dieťa?“ spýtal sa Ireny Brežnej istý Afričan. „Nuž, aké to bolo, aké?“ pýta sa Brežná. Aké je byť matkou odlišného dieťaťa – hoci aj vo Švajčiarsku v 21. storočí?
Oceňovaná autorka, Slovenka žijúca od roku 1968 vo Švajčiarku napísala krátku prózu o skúsenostiach ženy, ktorá podľa pomýlených ochrancov tradície „podviedla“ bielu civilizáciu s cudzou dušou. Jej List čiernemu synovi vyšiel v zbierke Karibischer Ball v roku 1991 a už o tri roky text uverejnil v slovenskom preklade Jany Cvikovej aj časopis Aspekt.
Priniesla v ňom vtipne aj trpko komentovaný opis bizarných reakcií ľudí, ktorí očividne netušia, že duša je bez farby. „Toto tu je černoško,“ vysvetľovala horlivá Švajčiarka svojmu dieťaťu. Na to divné dieťa na pieskovisku ešte aj ukázala prstom ako sprievodkyňa v botanickej záhrade.
„Ste jeho opatrovateľka? Odkedy je u vás?“ pýtali sa donekonečna matky, ktorá držala v náručí syna s nepatričnou pleťou. Človek, farbymilné zviera, okomentovala Brežná. Či skôr farbymylné?
