Autor je výskumník American Enterprise Institute
Ak nie ste práve Maďar, tak je príťažlivé hľadieť na „neliberálnu demokraciu“ Viktora Orbána ako na výlučne maďarský jav. Ako na niečo, čo nie je reprodukovateľné v inej vyspelej krajine. Uvážte: kde inde by sme našli obdobnú jazykovú izoláciu, traumu z geopolitiky 20. storočia či obdobne úspešných extrémistov, ktorým sa Orbán snaží zobrať hlasy?
Populistický orbánizmus však nie je izolovaný jav. Skôr sa zdá ako predvoj toho, čo nás v najbližších dekádach môže čakať na oboch stranách Atlantiku. Politický model, ktorý v rôznych kombináciách snúbi nacionalizmus, kontrolu štátnych orgánov v prospech súkromných záujmov, populistické sľuby a všeobecné opovrhovanie pravidlami, je na vzostupe všade.
Slovensko má nominálne sociálnodemokratického Fica, ktorý sa v orbánovských technikách vyzná čoraz lepšie. Poľsko má Právo a spravodlivosť. Francúzi majú Marine Le Penovú a v Spojených štátoch máme Donalda Trumpa. Ten je možno najmä egomaniakálnym klaunom, ale brnkanie na struny americkej výnimočnosti mu ide dobre.
Proti komplikovanému svetu
Nemožno byť úplne prekvapený. Pravicovému extrémizmu sa v zlých hospodárskych časoch darí. Alina Polyakova, mladá sociologička pracujúca pre washingtonský think tank Atlantic Council, vo svojej novej knihe ukazuje, ako ekonomická kríza prehĺbila pokušenie ľudí hľadieť na štát ako na ochrancu, ktorý ich rozhodnou a tvrdou rukou ochráni pred anonymnými silami globalizovaných trhov.
Odhliadnuc od absencie nacionalizmu a xenofóbie, úspech Jeremyho Corbyna vo voľbách za predsedu labouristov čiastočne spadá do tejto politickej schémy. S orbánistami sa totiž stotožňuje v revolte proti modernému, komplikovanému a globalizovanému svetu a nostalgickej snahe o návrat do akýchsi iných, lepšie fungujúcich čias – v tomto prípade do čias silných odborov, priemyselného plánovania a štátnych podnikov.
