„Rodina je to najdôležitejšie. Práca počká, neutečie. Keď je naozaj ťažko, pomôžu najbližší,“ povedal taxikár. Jeden človek nie je žiadna sociologická vzorka, ale nedá sa povedať, že by jeho slová nemali výpovednú hodnotu. Pokojne by mohli predstavovať spôsob, akým mnohí na Slovensku rozmýšľajú o sile a význame rodiny.
Tak ako vodič taxíka predstavujú si svojich blízkych ako bezpečnostnú sieť, ktorá ich zadrží, aj keby prepadli cez všetky sitá inštitúcií. Rodina môže pomôcť tam, kde končí štát. A ako ďaleko bude siahať štát, o tom sa vedie polemika.
Niekomu sa možno prítomnosť štátu zdá nevhodná v otázkach, ktoré už môže považovať za privátnu zónu a doménu rodiny – venovať sa sexuálnej výchove v školách? Iniciátori referenda tvrdili, že otázky plodenia a smrti do škôl nepatria. Patria autorite rodiny, náboženskej komunity, cirkvi. Želajú si, aby štát (alebo EÚ) ľuďom neliezol pod perinu (niekomu sa môže rovnako protiviť púšťať tam cirkev).
Svoj pohľad na rodinné šťastie si konzervatívci poistili. Nad ústavnou definíciou manželstva si ešte v minulom roku podali ruky Paška s Hrušovským. Nasledovalo referendum o rodine, ktoré malo narysovať presný pôdorys tradičnej rodiny. Aj preto dnes niektorí hľadajú spôsob, ako rozšíriť právny rámec zväzku aj na tie páry, ktoré z neho boli vystrihnuté ako zlé decká z rodinnej fotografie.
