Prezidentom World Bank Group
Som migrant. V roku 1964 som prišiel do Spojených štátov amerických z Južnej Kórey, vtedy veľmi chudobnej rozvojovej krajiny, ktorú väčšina odborníkov vrátane tých zo Svetovej banky, odpísala ako štát s malou nádejou na ekonomický rast.
Moja rodina sa presťahovala do Texasu a neskôr do Iowy. Mal som len päť rokov, keď sme prišli, a môj brat, sestra a ja sme vôbec nevedeli po anglicky. Väčšina našich susedov a spolužiakov dovtedy nevidela žiadneho Ázijčana. Cítil som sa ako prisťahovaný cudzinec vo všetkých predstaviteľných zmysloch tohto výrazu.
Aký je prínos
Moja rodina sa časom zaradila do našej vyvolenej vlasti, ktorá postupne v mnohom pochopila výhody rôznorodosti a multikulturalizmu. Ako však pôsobivo zdôraznil pápež František minulý týždeň v poznámkach v Kongrese, Spojené štáty – národ vytvorený z prisťahovalcov – potrebujú urobiť viac, aby prijali „cudzincov medzi nami“.
Moja skúsenosť ako prisťahovalca nebola ľahká, ale bolo to neporovnateľné s odyseou, akú podstupujú milióny utečencov, ktorí putujú pešo, vlakmi alebo loďami, najprv do susedných štátov a potom ďalej do Európy, aby unikli neutíchajúcej brutalite.
Rozdiely medzi utečencami, ako sú Sýrčania, ktorých životy rozmetala vojna, a ekonomickými migrantmi ako som ja, sú nesmierne. Pre krajiny, ktoré ich prijímajú, môže presídľovanie utečencov a otváranie dverí prisťahovalcom predstavovať odlišné výzvy. No práve tak ako prílev prisťahovalcov v produktívnom veku do krajiny so starnúcim obyvateľstvom môže prospievať všetkým stranám, prílev utečencov môže byť prínosom pre tie štáty – vrátane tých s obmedzenými financiami –, ktoré ich prijmú.
