Dúfajme, že Nobelova cena za mier nie je to najhoršie, čo sa kedy Tunisanom stalo. V rámci toho chaosu, ktorý sa začal ako sľubná arabská jar, je Tunisko možno jediným úspešným štátom – a najväčším tajomstvom tohto úspechu je, že nikto zo zahraničia mu nevenuje veľkú pozornosť.
Izrael, Irán, štáty v Perzskom zálive, USA, Rusko, Francúzsko a Veľká Británia majú len malý záujem o túto malú krajinu s 10 miliónmi obyvateľov.
Od Tuniska sa neočakáva, že pomôže udržať hospodársku blokádu proti Palestíne, naleje benzín do Európy alebo poslúži ako scéna zdĺhavého konfliktu s IS. Veľmoci zo Západu a miestne mocnosti zo Stredného východu tu nemajú žiadne reálne strategické záujmy. To isté už nemožno povedať o Egypte, Líbyi, Sýrii alebo o Iraku — o miestach, ktoré ostávajú v kontinuálnom konflikte.
Medzi relatívnou anonymitou Tuniska a významnými krokmi, ktoré podnikol smerom k vybudovaniu moderného, demokratického štátu, existuje priama súvislosť.
