
TEXT: Eva Borušovičová
[content type="longread-pos" pos="left"]

Píše Eva Borušovičová, scenáristka a režisérka.
[/content]
T ma, vidím tmu,“ zakričí muž.
„To je po prebudení z hibernácie normálne,“ odpovie mu žena.
Keď sa v roku 1984 objavil film Sexmisia, praskali vo švíkoch nielen poľské, ale aj české a slovenské kiná. Ťažko povedať, či na film diváci chodili preto, že sa chceli pobaviť na komediálnom herectve Jerzyho Stuhra, či ich oslovila satira na život v totalite, alebo preto, že tam bolo jednoducho neodolateľne veľa ženskej nahoty, nevídane veľa, neporovnateľne s ničím iným premietaným vtedy v kinách.
V každom prípade príbeh je doteraz akýmsi zhmotnením predstavy o tom, čo sa stane, ak sa k moci dostanú ženy. Hoci je tá predstava celkom pomýlená, pretože to by tými ženami pri moci nesmeli byť ženy.
Pôvab matriarchátu
V poľskej Sexmisii sa dvaja dobrovoľníci dajú zmraziť na tri roky, no zobudia sa o viac ako polstoročie do doby, keď ľudstvo po bližšie nešpecifikovanej vojne a ekologickej katastrofe žije v podzemí a je tvorené iba ženami. Spoločnosť je prísne hierarchická a odosobnená. Deti sa rodia v laboratóriách, vládne tvrdá disciplína, žiaden individualizmus, humor, láska, umenie a radosť, len mladé a pekné ženy v čižmách, šortkách a košeliach s vypchávkami na ramenách, ktoré užívajú tabletky, aby sa ich prípadná chuť na sex transformovala na „pud kariéry“.
[content type="citation"]Sexmisia ukazuje, aký by bol svet ovládaný ženami v prípade, keby ženy boli ako muži. Lenže ženy sú iné. Spolupracujú, rodia deti a majú iné stratégie aj riešenia problémov.[/content]Musia prísť muži, aby im ukázali, čo je prirodzené, čo je priateľstvo, smiech a pravda a aby im, mimochodom, nenápadne a tajne vládli. Sexmisia ukazuje, aký by bol svet ovládaný ženami v prípade, keby ženy boli ako muži. Lenže ženy sú iné. Spolupracujú, rodia deti a majú iné stratégie aj riešenia problémov.
Manželia Christopher Ryan a Cacilda Jethá spolu napísali knihu Sex at Dawn, ktorá u nás vyšla pod názvom Na počiatku bol sex a v nej pri pátraní po pravekom pôvode modernej sexuality prichádzajú so záverom, že patriarchát nielenže nie je prirodzený, ale ani nevyhnutný. A že ak sa od neho odkloníme, môže nám to len prospieť. Tvrdia, že „spoločnosti, kde majú ženy veľkú autonómiu a autoritu, charakterizuje zhovievavosť k mužom, uvoľnenosť, tolerantnosť a množstvo sexu... Ak sa sťažujete na nedostatok sexuálnych príležitostí vo svojom živote, neviňte ženy.
Dajte im moc a sledujte, čo sa bude diať... Západným antropológom mužského pohlavia možno robí problém rozpoznať matriarchálne spoločnosti práve preto, lebo očakávajú kultúru, v ktorej muži trpia pod nadvládou žien, teda zrkadlový obraz dlhodobého mužského útlaku v západných kultúrach. Ak narazia na spoločnosť, kde väčšina mužov uvoľnene a šťastne polihuje, dôjdu k záveru, že objavili ďalší patriarchát. Pravdu však celkom prehliadli.“
Klimatizácia a iné formy útlaku
Prečo ma trápi patriarchát, v ktorom žijeme tak dlho, že už sme si mohli zvyknúť? Pretože niektoré veci mi dochádzajú až teraz a s pocitom, že kompetencie by mohli byť rozdelené spravodlivejšie, zjavne nie som sama.
Svedčí o tom napríklad aj celosvetový úspech kníh ako Lean in Sheryl Sandbergovej, vrcholovej manažerky Facebooku. V češtine vyšla pod názvom Opřete se do toho a je plná analýz a rád týkajúcich sa obmedzení, ktoré bránia ženám v uplatnení.