Ak strážny pes brechotom zlodeja neodplaší a ten sa naďalej voľne pohybuje v dome, tak sa môžu udiať dve veci: ak pes má správne inštinkty, bude naďalej brechať. Ak také inštinkty nemá, tak si na zlodeja rýchlo zvykne a po čase mu bude ruku olizovať.
Je to podobné aj s novinármi. Ak majú správne inštinkty, tak nedovolia, aby na nevyšetrené kauzy sadol prach a závažné otázky ostali nezodpovedané. Bez ohľadu na to, aký vplyv a aké bohatstvo aktéri týchto káuz nadobudli.
Novinár nie je zapisovač
Mnohí politici, verejne činné osoby a oligarchovia, ktorí hádžu mediálne domy ako mäsové konzervy do svojich nákupných vozíkov, si pod pojmom novinár predstavujú celkom iného tvora s iným poslaním, než ako vníma seba samého reportér nezávislého média.
Novinár nie je zapisovač zo súdneho pojednávania, aby poctivo zaznamenal každé slovo politika, hovorcu alebo PR manažéra a potom ho nekriticky, bez kontextu posunul do verejného priestoru.
Kritickosť nie je strata objektivity a spochybňovanie krokov vlád neznamená, že médium je politickou opozíciou.
Ak novinár šplechne niekomu do tváre informáciu, ktorá zmyje mejkap úzkostlivo nanášaný PR manažérmi a celou armádou právnikov, v žiadnom prípade to neznamená, že je zaujatý alebo iracionálny.
Zachovanie rovnováhy
Objektivita nie je liaheň, kde novinár poukladá vyjadrenia zdrojov, jedno za druhým, bez ďalšieho záujmu, čo sa z nich vyliahne.
Vyváženosť nie je sterilný alebo bezváhový stav, kde každé tvrdenie má prepožičaný atribút pravdivosti.
Neznamená ani to, že po troch kritických článkoch by noviny mali uverejniť o politikovi alebo nejakej firme tri pozitívne, aby zachovali „rovnováhu“. Médium, ktoré len poslušne zopakuje to, čo politik povedal, je nočnou morou pre otvorenú spoločnosť.
Kritickosť nie je nenávisť
Politici, ich služobníci, verejné osoby alebo oligarchovia často opakujú, že novinári proti nim vedú nenávistnú kampaň.
Ale kritickosť nie je podmienená nenávisťou a ak nejaký text vyvolá silnú emóciu, ešte neznamená, že bol takou emóciou aj napísaný. Opakovanie nezodpovedaných otázok nie je kampaňou alebo vojnou, ale hľadaním pravdy, ktorá ani časom nehrdzavie.
Komentátori novín sú občas ironickí, štipľaví, dokonca aj cynickí, ale sú situácie, ktoré najlepšie vyjadrí irónia.
Čitateľ s nimi nemusí nevyhnutne súhlasiť, ale tým, že komentátori vťahujú čitateľa do logiky textu, nútia ho argumentovať. A ak je komentár dobrý, tak čitateľa inšpiruje, aby položil staré otázky novým spôsobom.
A robil to dovtedy, kým nedostane uspokojujúcu odpoveď.
Na Slovensku je to tak?
Kritické médiá sú často jediné, ktoré tým, čo majú, či už politickú, alebo finančnú moc, naznačia stratu ich súdnosti, a verejnosti jasne povedia, že to, čo títo ľudia vytvárajú, nie je normálny stav.
Bez takejto diskusie by najčastejšia odpoveď verejnosti znela: Na Slovensku je to tak.
Preto je také dôležité, aby si samotní novinári chránili integritu a nestrácali svoju súdnosť. Aby nenaleteli tým, ktorí tvrdia, že všetko je len otázka interpretácie. Lebo nie je.
