Prvý pokus urobiť zo Slovenska akumulátor reformnej fontány mladosti pre celý svet sa skončil fiaskom. (Foto: TASR)TEXT: Michal Havran
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Michal Havran, teológ a šéfredaktor jetotak.sk.
[/content]
I stý čas to bolo módou. Považovali sme sa za úspešnú krajinu, naše sebavedomie rástlo aj na úkor toho, že sme vytláčali problémy. Nezamestnanosť nad desať percent sa stala niečím normálnym, čím sa vlastne ani netreba zaoberať, pretože to bolo dedičstvo z rozpadu vojenského priemyslu, prepadu Rómov do kategórie sociálneho hmyzu a zvyšok boli podvodníci, ktorí sa registrovali na úrade, no zároveň murovali, prenajímali, obchodovali.
Neskôr sme sa prestali porovnávať s tými najlepšími, ako sme to robili ešte niekoľko rokov po novembri, znížili sme naše nároky a uspokojili sme sa s tým, že aspoň časti mestského obyvateľstva s pasmi sa žije lepšie ako na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.
Z tejto eufórie, priamo úmernej nefunkčnosti štátu, vznikli niektoré štátnické vízie. Jednou z nich bola snaha odovzdať nejaké bližšie nešpecifikované skúsenosti krajinám západného Balkánu, ako by sme sa my, mýtické kráľovstvo politickej korupcie, mohli stavať do pozície morálnych vzorov.
Obdobie demokratizácie Balkánu alebo Bieloruska sa skončilo, pre nich nie, no naša úloha v týchto plachých procesoch urobiť zo Slovenskej republiky stredoeurópske Nórsko stroskotala.
Cynizmus, nie morálka
[content type="citation"]Nehovoríme o milenkách a škandálikoch, ani o divokých žúroch na toaletách v Častej-Papierničke, ale o tom, akým spôsobom je etické myslenie previazané s veľkými politickými rozhodnutiami.[/content]
Jedným z dôvodov neúspešných pokusov prezentovať Slovensko ako model „transformácie“, čo má v časoch Walking Dead všelijaké konotácie, je aj veľmi skoré oddelenie politiky od morálky. Nehovoríme o milenkách a škandálikoch, ani o divokých žúroch na toaletách v Častej-Papierničke, ale o tom, akým spôsobom je etické myslenie previazané s veľkými politickými rozhodnutiami. Keď si podrobne prezrieme akúkoľvek náhodne vybranú vzorku ambicióznych verejných gest a slov, zisťujeme, že etických motivácií je v nich menej ako metamfetamínu v petržalskom pervitíne.
Namiesto toho narážame sústavne na zmes oportunizmu, cynizmu a jeho nositelia sa neštítia nazývať takéto správanie „realistickým“ alebo „vecným“. Je to však zavádzajúce. Žiadne vecné, od morálnych imperatívov odtrhnuté rozhodnutia nemôžu byť súčasťou bežného fungovania verejného života.
