Rok 2016 má predvídateľnú elektrizujúcu udalosť. A nie sú ňou, pochopiteľne, voľby, na rozdiel od ktorých - teda slovenských - víťaz ME vo futbale nie je (štyri roky) vopred známy.
Postup Kozákovho tímu do Francúzska nesie tú mimofutbalovú pridanú hodnotu, že pred kolektívnou dušou národa sa zjavil určitý bod, ku ktorému sa dajú až do júna vzťahovať pozitívne emócie očakávania, príjemného napätia i – horribile dictu - národnej hrdosti.
Do šampionátu v najobľúbenejšej a najsledovanejšej hre na svete budú fanúšikovia, ktorých je celkom dosť, takže tvoria „sui generis“ sociálnu vrstvu, odrátavať mesiace, týždne a dni, pričom pozitívny sentiment spája psychológia – aspoň niektorá – so subjektívne lepším vnímaním kvality života, zvýšením pracovných morálok a azda aj HDP. (Zase má Kažimír šťastie.)
Filozofovať, do akej miery sú futbalové horúčky klam a mam (panem et circenses), odpútavajúce od strastí pozemského života – napríklad vlády Fico II – zvykne ľavica a my sa nedáme zviesť na scestie.
