Prieskum, podľa ktorého prejavuje Slovensko v rámci EÚ najviac xenofóbie a najhorší vzťah k migrantom, nie je svedectvom o stave spoločnosti, ale o stave jej politickej špičky.
Existujú témy, pri ktorých prieskumy nemôžu bezhranične radiť politikom, ale presne naopak: politik je ten, kto môže, či dokonca musí formovať verejnú mienku. A nie je to tak len v prípade povedzme trestu smrti – kde by nepochybne i dnes väčšina respondentov podporila jeho obnovenie, no napriek tomu je politikom jasné, že túto tému nemá zmysel otvárať (dokonca aj premiérovi Ficovi, ktorý popravy svojho času obhajoval).
Dobrým príkladom sú aj slovensko-maďarské vzťahy, ktoré sa vyhrotili v 90. rokoch počas Mečiarovej vlády. Ako účinný strašiak proti Maďarom vtedy pôsobilo zaklínadlo „územná autonómia“. Nepochybne ju väčšina Slovákov rázne odmietala a takisto by nebola súhlasila ani s účasťou Maďarov vo vláde.
Keď v roku 1998 do Dzurindovho kabinetu SMK predsa len vstúpila, spomínam si na taxikára, ktorý kričal, že „Slovenská republika do roka zanikne, môžeme sa staviť“!
